Ako pomenovať slovíčko múza? V starogréckej mytológii to bola každá z deviatich bohýň, ochrankýň umení a vied, tanca a divadla. V laickom ponímaní ide o lásku k niekomu, alebo k niečomu. Múza fotografie je pre mňa už dlhotrvajúcou vášňou. Cez rôzne obdobia v rôznorodých inšpiráciách som si obľúbil troch fotografov, ktorí si popri svojich dokumentoch vybrali aj svoju múzu vo fotografovaní kapely, s ktorou si vybudovali osobitý vzájomný vzťah.
Vierohodnosť fotožurnalizmu a dokumentárnej fotografie stojí na vratkých nohách. Fotografickou verejnosťou otriasajú škandály o manipuláciách. Kultúrna spoločnosť dospela do štádia, keď sa na propagáciu súťaže použije fotografia znásilneného dievčaťa, keď sa neeticky kradnú témy a aj svetové mená fotografie sa uchyľujú k manipuláciám a prílišným softvérovým úpravám.
Popisovanie diel sa často deje mimo fotografovaný obsah. Téma fotografickej série je skladaná bez zjavnej vzájomnej súvislosti, len podľa okolností, vidiac výstupy z pamäťovej karty na monitore počítača a jej kvázi hodnota sa umelo vyrapoce.
Povrchnosť v digitálnom ošiali 21. storočia spravila z dokumentárnej fotografie hračku, ktorú si ako horúci kameň podhadzujú deti na pieskoviskách.
Fotografia aktu je umelecký fotografický smer, ktorého témou je zobrazovanie nahého, alebo čiastočne odhaleného tela. Je to akýsi zdroj estetického zážitku pre vzdelaného človeka, ktorý dokáže vnímať telo ako umelecký objekt.
Keď miestnosť plná ľudí upriami pohľad na jedinú fotografiu, zamyslí sa a ponorí sa do nej, to je atmosféra, ako žiadna iná. Práve takú bolo možno cítiť v útulných priestoroch Café Berlinka v Esterházyho paláci tento pondelok 24. apríla.
Blog Matúša Zajaca o jeho začiatkoch vo fotografii.
Jedným z významných dokumentaristov bol aj fotograf, chemik a inovátor Sergej Michajlovič Prokudin-Gorskij (1863-1944), ktorý vyvinul ranú technológiu farebnej fotografie.
Čo však bolo dôležité pre moju fotografiu, bol svet Bratislavských Jazzových Dní. Tam ma nazvali drzým fotografom, pretože som v „pohode“ vybehol na pódium, keď hral Chick Corea či Bobby McFerrin a ďalší velikáni jazzu a funky. Tieto fotografie som vtedy posielal do západonemeckého Burghausenu na celosvetovú súťaž džezových fotografií a porota ich vybrala niekoľkokrát po sebe na výstavy.
Kto by nechcel byť hodnotný jedinec a vysoko hodnotený vážený umelec, kto by nechcel mať titul uznávaného tvorcu či nebodaj oblastného veliteľa, že áno. Pre tieto človečenské snahy sa mnoho degraduje vynakladaním slabej úrovne práce do kvality. Vznikajú preto nové trendy. Valcovať, dokonca s pocitom profesionála, podľa akejsi nezmyselnej šablóny, všetko do radu.