Gabrielle Duplantier je talentovaná francúzska fotografka s citovým vzťahom k umeniu, ktoré študovala na Univerzite v Bordeaux vo Francúzsku. Jej fotografie sú nádherná poézia expresívnych obrazov, ktoré nepotrebujú vysvetlenia sprievodným textom. Jej silné a krehké portréty žien a detí, mystické krajinky, podivné a strašidelné postavy / zjavenia, jej tajomné zvieratá, všetky rozprávajú príbeh skrývajúci sa pod povrchom.
Vyštudovali ste maľbu a históriu umenia na Univerzite v Bordeaux vo Francúzsku. Boli ste pri rozhodnutí vydať sa cestou fotografie ovplyvnená niekým z pedagógov, alebo ste si ju vybrali vy sama?
Na univerzite som študovala históriu umenia, navštevovala som ateliéry maľby a kovového sochárstva, pridala som si kurz fotografie, ale zutekala som po prvej hodine, nepáčila sa mi atmosféra, nikto ma tam neudržal. Fotografiu som si ustrážila ako môj priestor slobody. Samozrejme, základy a elementárne koncepty som sa nenaučila, ale umožnilo mi to rozvinúť moju prax jednoducho s radosťou z fotografovania a s objavovaním možností, bez tlaku školy a bez kohokoľvek hodnotenia.
Máte vzťah k umeniu, je konkrétny výtvarný umelecký smer, ktorý vás pri fotografovaní inšpiruje, z ktorého vychádzate pri svojej tvorbe?
Inšpiruje ma všetko, čo vo mne rezonuje, od starých predmetov, oblečenia, hudby, filmu, prírody, pôvodných obyvateľov; obkolesujem sa peknými vecami, obrazmi, ktoré mi robia dobre, maľbami, kresbami alebo fotkami akéhokoľvek veku, pôvodu, sú to všetko veľmi odlišné elementy, ktoré možno živia moju fotografickú prácu.
Považujete sa za dokumentárnu fotografku, fotožurnalistku alebo jednoducho za fotografku?
Záleží od objektu, baví ma byť raz tým raz oným. Pracovala som na veľmi konkrétnych sériách a je to veľmi zaujímavé.
Ale pokiaľ fotografujem pre seba, je to mimo kontextu, ako maliar pracujúci na obraze, som jednoducho fotograf.
Väčšina vašej fotografickej tvorby je v čiernobielom prevedení, je pre vás táto vizualizácia podstatná pri prezentácii myšlienky, odkazu a vašich vnútorných pocitov?
V čiernobielej som našla moje potešenie, intenzitu, tému a zmysel robiť fotografiu. Práca vo fotokomore je tiež jedným z dôvodov jej výberu, spája v obraze hmotu a zmyselnosť. Keď som bola mladšia, boli to čiernobiele fotografie, ktoré sa mi páčili najviac, pre mňa boli symbolom fotografie ako umenia.
V roku 2018 ste sa stali súčasťou veľkolepej výstavy dokumentárnej fotografie Eyes Wild Open (Museum of Botanique, Brussels), vaše fotografie sú publikované v rovnomennej knihe. Ako ste sa ocitli v spoločnosti svetových dokumentárnych fotografov pod vedením významnej kurátorky Marie Sordat?
V 2013 mi navrhla Marie Sordat, aby som sa podieľala na kolektívnej výstave, ktorá spájala fotografov mojej generácie majúcich spoločného fotografického ducha orientovaného k intímnym objektom fotenia, blízko k cíteniu, ďaleko od reportáže. Pozvala nás ako zástupcov fotografickej rodiny spolu s Robertom Franckom, Moriyamom, Dolores Marat, Michaelom Ackermanom a ostatnými. Pôvodne z výstavy 6, 8 fotografov u nej vzišla myšlienka chronologicky ich usporiadať a nazvať ju termínom „Trembling fotografia“. Z jedného roka príprav sa stali štyri na finalizáciu tejto udalosti v Botanickom múzeu. Bolo to bláznivé obdobie, žiadne podobné na mojej ceste nebolo.
Ste súčasťou projektu Temps Zero, predstavte nám poslanie tohto zaujímavého projektu, aká je náplň a vaša úloha v tejto aktivite?
Stéphane Charpentier je tvorca, producent a duša celého projektu Temps Zero. Jedná sa o premietanie fotografií na obrovskú obrazovku, s hudbou hrajúcou na živo. Je to skutočné predstavenie, intenzívny a dojemný zážitok pre diváka.
Moje prvé bolo v roku 2012, v tom období som bola veľmi izolovaná ako v praxi, tak v živote, v Temps Zero som sa spoznala s výnimočnými fotografmi približne môjho veku, roztrúsenými v Európe, úplne ponorenými do svojho umenia, bolo veľmi dôležité, že ma prijali medzi seba, do ich rodiny.
Predstavenia Temps Zero sú dlhodobo plánované v mnohých krajinách, nasledujúce sa bude konať v Bukurešti s fotkami Michaela Ackermana, Gaëla Bonnefona, Martina Bogrena, Lorenza Castorea, Stephana Charpentiera, Clary Chichiny, Adama Grossmana Cohena, Damiena Daufresnea, Thea Eliasa, Marca Marzocchia, Lorena Morina, Patricia Morosan, Alisy Resnik, Gillesa Roudierea, Uli M Schueppel, Marie Sordat. Som hrdá, že môžem byť súčasťou tohto kolektívu.
Vystavujete a publikujete svoju fotografickú tvorbu s viacerými autormi ako aj významnými osobnosťami dokumentárnej fotografie ako sú Anders Petersen, Antoine D‘ Agata, Jacob Aue Sobol, Michael Ackerman, William Klein, Robert Frank, Daido Moriyama, Christer Strömholm. Sú vám títo autori blízki spôsobom vyjadrovania sa, sú inšpiráciou, alebo presadzujete svoju originálnu cestu?
Samozrejme, sú hrozne inšpirujúci, preto je pre mňa veľmi dôležité, aby som nepozerala veľa fotiek. Potrebujem si zachovať, v takej miere ako to len bude možné, neutrálnu víziu. Pre mňa musia byť predstavivosť a kreativita zviazané s vnútrom a dôvernými pocitmi. Preto sa držím zámerne trochu v ústraní…. aby moja inšpirácia zostala blízka môjmu vnútru, ktoré je veľmi krehké…
Vaše fotografie môžeme vidieť publikované vo viacerých knihách, vydané autorsky samostatne alebo v spoluautorstve. Mohli by ste nám stručne predstaviť dve vaše autorské monografie Volta (2014) a Terres Basses (2018), ich nosnú myšlienku?
S Davidom Fourréom, editorom vydavateľstva Lamaindonne, som sa spoznala koncom roku 2013, o niekoľko mesiacov neskôr sme vydali Volta. Volta je výberom 10 rokov fotografie, vybrali sme fotky z viacerých sérií z Portugalska, Baskicka, a neusporiadaných fotiek žien a rozličných krajiniek. Na naše veľké prekvapenie sme túto knihu, prvú zo samostatnej tvorby, pomerne rýchlo zostavili a umožnila nám uskutočniť pekné stretnutia.
O niekoľko rokov neskôr, v roku 2018, sme opäť spolupracovali na vydaní Terres Basses, tento raz to bola práca tématicky menej obsiahlejšia a intímnejšia, o osobitom momente môjho života, o žiali, o prechode od zrútenia sa k obnove po strate mojej mamy, ktorá bola na tejto zemi mojim veľkým spojencom. Túto knihu, ktorá je drsnejšia, sme zostavili rýchlo a s mnohými emóciami. David vedel počúvať môj príbeh, naša spolupráca je dnes veľmi hojná a emocionálna.
Motív ženy sa často objavuje vo vašej fotografii. Je vašou dominanciou ako ženy fotografky poukázať na osobitú, citovú, emocionálnu a duchovnú krásu ženskej bytosti?
Necítim sa mať žiadne poslanie, fotografovanie žien v mojom okolí prišlo úplne prirodzene. Spočiatku v rámci objavovania štýlu, a predsa len, v ženskosti sú zázraky, ktoré treba vyjadriť, pôvab, zraniteľnosť, sila. Priznávam, že som skúmala svoje otázky týkajúce sa života, pochybností, rôznych trápení, osamelosti, hľadania mieru a nezávislosti. Skúmanie tvárí je spôsob, ako sa spojiť sama so sebou.
Floriane L., nežne a krásne nafotená séria portrétov. Kto je v reálnom živote Floriane a pokračujete v jej fotografovaní naďalej?
Floriane je dlhoročná kamarátka, je to veľmi intenzívna, slobodná a veselá osoba. Spolu sme navštívili výstavu Cindy Sherman v Bordeaux v roku 1999, keď sme odtiaľ odišli, s hlavou plnou nápadov som jej navrhla, aby pre mňa pózovala. Nikdy som neprestala robiť jej portrét počas rokov, raz prirodzený, inokedy ako travesty, často vystupuje ako cudzia osoba, rozmanitá. Vídame sa málo, ale áno, pokračujem v jej fotení.
Basque Country, vizuálne nádherná séria fotografii pokorného života v tejto krajine. Prirástli vám jej ľudia a ich kultúra žitia k srdcu, stali ste sa pri fotení ich súčasťou?
Nie som Baskicka, ale v Baskicku žijem. Vždy mám blízko k tomu, čo fotografujem, to je samozrejmé. Mám na mysli baskickú kultúru, veľmi charakteristickú, ktorá mi však nie je až taká blízka, s výnimkou silnej väzby k prírode alebo oddanosti. Napriek tomu zbožňujem pozorovať a obdivovať ich populárne sviatky, karnevaly, tance, náboženské procesie, ktoré ich zjednocujú, všetky generácie. Rada cítim ich hlboké väzby k svojim ľuďom, vášeň k ich zemi. Ja, ktorá som sa narodila z rozličných kultúr a národností, sa s rodinou stránime dedinského života, nepatríme do žiadnej skupiny, moje korene sú moja záhrada z detstva, moji rodičia a moji bratia. Ešte aj dnes sa cítim ako divá rastlina.
Máte pri sebe dôveryhodnú osobu, s ktorou pravidelne konzultujete a ktorá vám pomáha tvoriť výber z vašich fotografií, alebo si tento výber finálnej podoby prezentácie uskutočňujete sama?
Vždy som mala okolo seba ľudí, ktorí mi pomohli alebo ma inšpirovali, ale málokedy ľudí z oboru. Niekoľko rokov už môžem počítať s ľuďmi, ktorí majú blízko svetu fotografie, ktorí mi pomohli v mojom vývoji a rozhodnutiach a dodávali mi odvahu. Pre mňa, často pochybovačnú, je to veľmi dôležité.
Dajú sa očakávať v blízkej dobe novinky vo vašej fotografickej práci, pracujete v súčasnosti na fotografovaní nových tém, alebo fotíte viac-menej nie tématicky?
Od vydania mojej poslednej knihy som našla nový elán na opätovnú tvorbu osobných fotografií z môjho blízkeho okolia a miest, ktorými prechádzam, to je moja základná línia a to mám najradšej.
Vrátila som sa z cesty po Kalkate, bolo to po druhý krát, čo som bola v Indii, chcela som prehĺbiť tento pre mňa citlivý a výnimočný objekt. Túto krajinu si spájam s matkou, ktorá tam odjakživa študovala filozofiu a spirituálne hodnoty.
Gabrielle Duplantier študovala maľbu a dejiny umenia na univerzite v Bordeaux vo Francúzsku. Po ukončení vysokoškolského štúdia sa rozhodla venovať fotografovaniu, odišla do Paríža, kde pracovala ako asistentka fotografov. V roku 2002 pocítila potrebu vrátiť sa domov. Inšpirovala sa bohatou a záhadnou baskickou krajinou a začala sériu fotografií, v ktorých sú krajiny, zvieratá alebo ľudia odhalené ako impresionistické vízie. Venuje sa portrétom žien, jednej z jej obľúbených tém, a Portugalsku, kde pravidelne cestuje. Tieto série sú súvislé a vzájomne prepojené. Dielo Gabrielle Duplantier bolo predmetom mnohých výstav v Európe, vydala niekoľko diel vrátane Volta (2014) a Terres Basses (2018) vo vydavateľstve Lamaindonne.
Všetky fotografie © Gabrielle Duplantier
Publicista. Vysokoškolský pedagóg, nadšenec kvalitnej dokumentárnej fotografie, svojím kritickým pohľadom na fotografiu sa zamýšľa nad tým, čo by malo byť odkazom dokumentárnej fotografie pre budúce generácie. Hodnotí súčasný stav českej a slovenskej tvorby, pripravuje blogy a rozhovory s fotografmi a ľuďmi, ktorí majú vyhranený názor na dokumentárnu tvorbu.