Fotografovanie v Bosne mi otvorilo oči – rozhovor Juraja Mareca s Judahom Passowom

Izraelčan vyštudovaný v Spojených štátoch, žijúci v Londýne, s osobnou skúsenoťou z vojnového frontu, fotografujúci konflikty a zoberajúci sa otázkami identity židovskej diaspóry vo svete. Judah Passow, štvornásobný držiteľ ceny World Press Photo, vo svojej práci spája fotožurnalizmus s filozofiou humanizmu. Fotografuje, aby upozornil na zbytočnosť vojnových konfliktov a jeho odpovede nám ukazujú, že dokumentárnu fotografiu je potrebné vnímať zo širšej perspektívy. Predstavuje nám kontemplatívny svet plný emócií, násilia a zbytočného utrpenia, ale aj viery a nádeje v nezlomnosť človečenstva. Prostredníctvom fotografie hľadá odpovede na otázky o kultúrnom vykorenení a upevnení odkazu svojich predkov.

Čo pre vás fotografia znamená a prečo ste si ju vybrali?

Fotografia je nástrojom na skúmanie myšlienok a zapojenie sa do diskusie o nich s inými ľuďmi. Nemyslím si, že som si ju vybral, ona si vybrala mňa.

Vaša profesionálna kariéra fotografa začala v roku 1974 v novinách The Jerusalem Post. Pamätáte si vaše prvé fotografické zadanie?

Práve som začínal ako fotograf a hľadal si prácu. Raz ráno mi zavolala jedna z mojich priateliek, spisovateľka na voľnej nohe, ktorá pravidelne prispievala do novín The Jerusalem Post. Spýtala sa, či by ma zaujímalo nafotografovať príbeh k jej článku o mladom americkom prisťahovalcovi v Izraeli, ktorý spravoval rehabilitačný program pre ťažko zdravotne postihnuté deti. Jej redaktorka nemala práve k dispozícii žiadnych fotografov a hľadala niekoho, kto by po nafotografovaní príbehu dal nevyvolaný film do taxíka a poslal ho do redakcie.

Namiesto toho som neposlal iba negatív, ale vrátil som sa späť do svojej tmavej komory a urobil súbor čiernobielych fotografií, ktoré som potom zaslal do redakcie. O dva dni neskôr bol tento príbeh publikovaný ako hlavný v sekcii Feature. Pár dní na to som od obrazového editora dostal šek s novým zadaním a ponukou trvalého zamestnania.

Odvtedy ste fotografovali niekoľko konfliktov, vrátane Afganistanu, Libanonu a Bosny. Vaše fotografie sú o utrpení obyčajných ľudí. Ako si u nich budujete dôveru?

Tým, že s nimi trávite čas. Druh intimity, ktorý dáva fotografii jej skutočnú moc, môže vzniknúť iba vtedy, keď sa medzi fotografom a fotografovanými vytvorí určitý stupeň dôvery. Táto dôvera je čisto funkciou množstva času, ktorý strávite spoznávaním. Tento proces môže trvať dni alebo týždne, v závislosti od zložitosti príbehu. Akonáhle sa však táto náklonnosť potvrdí, zistíte, že vám ľudia začnú dôverovať. Pustia vás do svojich životov a práve tam sú fotografie.

Ovplyvnilo vás to emocionálne?

Samozrejme. Tieto skúsenosti vás pravdepodobne nenechajú chladným. Vaša emocionálna reakcia na situáciu je absolútne nevyhnutným prvkom fotografie akéhokoľvek významu. Bruce Davidson sa raz o svojej vlastnej práci vyjadril nasledovne: „Moje fotografie nie sú ani tak o rozprávaní príbehu, ako o mojom vzťahu k tomuto príbehu“.

Vaša séria z Bosny je podľa môjho názoru veľmi silná citlivým zobrazením témy. Nazvali ste ju Harvest of Tears [Úroda sĺz, pozn.red.]. Ako si spomínate na čas, ktorý ste tam strávili? Cítili ste zbytočnosť tohto konfliktu?

Fotografovanie v Bosne mi otvorilo oči. V tom čase som fotografoval konflikty v Severnom Írsku, Izraeli, Libanone, Afganistane a južnej Afrike, ale Bosna bola iná. Bola to komplexná, zlá, etnicky riadená vojna v strede Európy, vedená barbarmi na troch stranách, ktorí nemali najmenší záujem o to, čo zvyšok kontinentu už dávno akceptoval, že diplomacia je základnou hnacou silou civilizovanej spoločnosti. Sú niektoré konflikty, ktoré možno argumentovať ako existenciálne nevyhnutné, napríklad druhá svetová vojna, alebo vojna na Blízkom východe v roku 1973. Ale všetky ozbrojené konflikty sú nakoniec zbytočné. Nakoniec jednoducho nahradia jeden súbor problémov iným a nič neriešia. Bosna je klasickým príkladom tohto typu hlúposti.

Bojovali ste v prvej línii v Jomkipurskej vojne v roku 1973 [piata arabsko-izraelská vojna, pozn.red.] a boli jedným z prvých šiestich izraelských vojakov, ktorí prekročili Suezský prieplav. Málo vojnových fotografov má takúto skúsenosť. Považujete to za výhodu pri fotografovaní konfliktov?

Absolútne. Armáda ma naučila niekoľko zručností, ktoré sú neoceniteľným prínosom pri fotografovaní konfliktov. Tieto zručnosti siahajú od hodnotenia hrozieb a prežitia v nepriateľskom prostredí, až po riadenie času, plánovanie a organizovanie. Fotografovanie vo vojnovej zóne si vyžaduje čistú myseľ a osobnú disciplínu, aby ste sa dokázali vyrovnať s osobitnými požiadavkami práce, ktorou je vytvorenie presvedčivého súboru fotografií za veľmi nebezpečných podmienok. Mnoho fotografov sa snaží robiť toto zamestnanie mysliac si, že je to dobrý spôsob, ako začať kariéru. Príliš veľa z nich na to nie je poriadne pripravených a niektorí zaplatia veľmi vysokú cenu.

Tri roky (1982-1985) ste strávili cestovaním tam a späť medzi Anglickom a Libanonom. Fotografovali ste izraelskú inváziu a boje, ktoré ju nasledovali, pre noviny The Observer. Čo bolo vašou osobnou motiváciou?

Izraelskú inváziu do Libanonu v roku 1982 so vnímal ako aspekt širšieho izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorý som začal fotografovať v roku 1974. Všetka moja práca dovtedy bola v pásme Gazy, na Západnom brehu Jordánu a v Golanských výšinách, teda vo vnútri území okupovaných Palestínou. Cítil som, že pre mňa ako Izraelca je dôležité, aby som pochopil, aké sú dôsledky tohto konfliktu pre ľudí, ktorí sa počas histórie stali ľahostajnými. Fotografovanie libanonskej invázie a tri roky bojov, ktoré nasledovali, bolo logickým pokračovaním všetkých mojich prác, ktoré mu predchádzali. Mojím zámerom bolo, tak ako aj teraz, fotografovanie, ktoré obom stranám jasne ukazuje, že nikto nemá monopol na utrpenie, že tento konflikt dosiahol bod, kedy spôsobuje bolesť všetkým zúčastneným.

Získali ste štyri ceny na World Press Photo. Pomohla vám táto súťaž získať celosvetové uznanie?

Ťažko povedať, naozaj. Môj inštinkt mi hovorí, že ceny sú pre ego skvelé, ale v skutočnosti veľa neznamenajú. Keď obrazoví editori hľadajú fotografa, nemajú vedľa telefónu na svojom stole zoznam výhercov. Kvalita vašej práce a vaša integrita ako jednotlivca sú to, čo vás robí známym.

V roku 2008 bola vydaná vaša kniha o izraelsko-palestínskom konflikte Shattered Dreams [Zničené sny, pozn. red.]. Je to vaša osobná cesta konfliktom za posledných 25 rokov. Fotografie v knihe nie sú zoradené chronologicky. Podľa čoho ste triedili fotografie?

Nezáleží na tom, ako radíte fotografie, či chronologicky alebo náhodne. Správu o neúnavnej tragédii konfliktu to nezmení. Zámerom vytvoreného usporiadania fotografií je sprostredkovať zmysel tejto márnosti. Je to miesto, kde sú mladí ľudia okradnutí o detstvo a staršie osoby zbavené dôstojnosti. Ľudia tu oslavujú svoju minulosť, preklínajú svoju prítomnosť a majú problémy s predstavou budúcnosti.

Čo je hlavným rozdielom medzi fotožurnalistickým a dokumentárnym prístupom?

Moje pochopenie vždy bolo, že fotožurnalista je podľa definície dokumentárny fotograf a že tieto dva pojmy sú v skutočnosti zameniteľné. Philip Graham, bývalý vydavateľ The Washington Post, povedal: „Žurnalistika je hrubý koncept histórie“. Fotoreportér vytvorí vizuálnu dokumentáciu pre tento hrubý návrh. Domnievam sa, že rozdiel medzi týmito dvoma pojmami je len súčasnou sémantickou hrou, ktorú akademici vynašli na ospravedlnenie rozšírenia svojich učebných osnov. Čo považujem za iritujúce je to, že toto umelé rozlišovanie prerástlo do vlastného legitímneho žánru fotografie, ktorý ukradol pojem integrity implicitne obsiahnutý v dokumente a privlastnil si tento termín na opis práce, ktorá je do značnej miery fiktívna, utkvelo samoúčelná a technicky manipulovaná. Je to Orwellovský koncept. Dokumentárna fotografia dnes znamená presný opak toho, čím mala pôvodne byť – fotografovaním tvrdej, drsnej a holej reality. A tým sme opísali kruh, pretože presne toto robí fotožurnalistika.

Aký je hlavný rozdiel medzi prácou fotožurnalistu/dokumentárneho fotografa v 20. a 21. storočí?

Myslím si, že fotožurnalisti v 20. storočí mali odhodlanie skúmať spoločnosť a spochybňovať mnohé z jej predpokladov a že fotožurnalisti v 21. storočí vo všeobecnosti chýbajú. Časť z toho má čo do činenia so zmenou redakčnej kultúry v novinárskom a vydavateľskom priemysle, ktorá poskytovala nielen peniaze ale aj divákov pre fotografov, ktorých práca sa zaoberala kritickým pohľadom na tento svet. Vákuum, vytvorené touto zmenou na začiatku nového storočia, bolo vyplnené fotografmi, ktorí svojou prácou odzrkadľovali nové záujmy priemyslu v oblasti konzumu a zábavy. Intelektuálny hnev, ktorý poháňal prácu fotožurnalistov 20. storočia, bol v 21. storočí nahradený intelektuálnou spokojnosťou.

Boli ste konzultantom Sorosovej Nadácie otvorenej spoločnosti, ktorá školila fotožurnalistov v bývalej východnej Európe. Čo ste ich naučili? Pracujete stále ako lektor?

Fotografia na východe bola nástrojom štátu a väčšina ľudí ju vnímala s podozrením. Využívala sa predovšetkým ako nástroj propagandy a nástroj dohľadu. S pádom komunizmu a ukončením štátom kontrolovanej tlače sa teraz fotografia mohla stať prostriedkom na kladenie zložitých otázok a ukázať, čo je potrebné zmeniť. Fotografi sa teraz mohli stať fotožurnalistami – reportérmi s kamerou. Pomohol som slovinským fotografom, aby sa tento kultúrny prechod uskutočnil prostredníctvom série tvorivých dielní, ktoré sa zamerali na to, ako rozprávať príbeh pomocou fotografií a viesť diskusiu o vytvorení profesionálnej fotografickej komunity ako spôsobu poskytovania vzájomnej podpory a výmeny nápadov. O fotožurnalistike stále prednášam.

Aké sú hlavné výzvy, ktorými sa dnes musí dokumentárna fotografia zaoberať?

Opodstatniť samu seba.

Časť vašej nedávnej práce je venovaná skúmaniu židovskej identity a môžeme ju vidieť vo vašej knihe No Place Like Home. Vyšiel tento osobný prístup z vnútorného záväzku?

Áno, bol to veľmi osobný projekt. Môj otec sa celý svoj profesionálny život venoval skúmaniu otázok židovskej identity. Ako rabín a historik bol fascinovaný komplexnosťou judaizmu, jeho jemným ale hlbokým dopadom na civilizáciu a intelektuálnymi hrami, ktoré vás zvádzajú ju hrať. Viac, ako čokoľvek iné, môj otec miloval skutočnosť, že judaizmus bol vo svojej podstate myšlienkou a že všetko, čo z tejto veľkej myšlienky vyplynulo, je len niečí výklad. Niektoré z týchto interpretácií sú zaujímavejšie a vychádzajú z väčšieho počtu informácií ako iné, ale nikto nevie, o čo ide. Podľa neho všetci len hádajú. Mal rád citáciu Alberta Einsteina: „Viete, čo rozveseľuje Boha? Počúvanie ľudí, ktorí robia plány.“

Keď zomrel na jeseň roku 2008, zistil som, že sa zamýšľam nad vytváraním fotografií, ktoré by rešpektovali jeho hodnoty, jeho vášeň a jeho víziu. Výsledkom bol projekt No Place Like Home.

Táto kniha je príbehom o identite. O príslušnosti. Fotografie sú vizuálnou konverzáciou so súčasnou britskou židovskou komunitou. Skúmajú jednu zo svojich definujúcich vlastností – schopnosť súčasne uznávať tradičnú minulosť, žiť v tvorivej prítomnosti a budovať budúcnosť. Ide o to, čo nás poháňa, čo nás definuje, čo robíme a čo dáva nášmu životu význam ako židom žijúcim v Británii na začiatku nového storočia.

Aké sú vaše krátkodobé plány?

Blížim sa ku koncu fotografickej fázy päťročného projektu, v ktorom som sa zaoberal otázkami identity medzi arabskými občanmi Izraela. Chcem začať upravovať tento materiál a publikovať knihu.

Judah Passow (*1949) vyštudoval Bostonskú univerzitu v USA. Od roku 1978 pracuje pre americké a európske časopisy a noviny. Jeho práca v Londýne bola publikovaná všetkými poprednými britskými novinami a časopismi vrátane Guardian, Observer, Times, Sunday Times, Daily a Sunday Telegraph a Independent. V Amerike pravidelne prispieval do časopisu Time, Newsweek a New York Times; v Nemecku do Der Spiegel a Die Zeit; v Holandsku do časopisu Elsevier; vo Švajčiarsku do De Volkskraant, Das Magazin; a vo Francúzsku do L’Express. Získal štyri ocenenia na World Press Photo za fotografovanie konfliktu na Blízkom východe. Jeho fotografie boli vystavené v Londýne, Yorku, Leedse, Glasgowe, Amsterdame, Paríži, Arles, Perpignane, Tel Avive, New Yorku a vo Washingtone. V roku 1995 založil novú mediálnu produkčnú spoločnosť Further Vision, aby preskúmal možnosti kombinácie tradičnej fotožurnalistiky s digitálnou technológiou. Jeho CD Days Of Rage, založené na jeho fotogarfiách z Bejrútu v rokoch 1982 až 1985, získalo kritický ohlas v britskej tlači za jeho novinársku integritu a technologické inovácie. Bol rezidentom umenia na Inštitúte súčasného umenia v Londýne v roku 1998, kde viedol Laboratórium digitálneho fotožurnalizmu v Novom centre médií a pôsobil ako konzultant Inštitútu otvorenej spoločnosti Sorosovej nadácie, kde školil fotožurnalistov novín v bývalom východnom bloku. Je častým lektorom v oblasti fotožurnalistiky na britských univerzitách. Jeho kniha Shattered Dreams, ktorá sa zaoberá jeho dvadsaťpäťročným pôsobením v izraelsko-palestínskom konflikte, bola publikovaná v roku 2008 a sprevádzaná veľkými výstavami v Londýne, Hamburgu a Jeruzaleme. Bol nominovaný na cenu Deutsche Borse Photography.

Všetky fotografie s láskavým dovolením © Judah Passow.