Kde sú tie časy, keď pod vedením fenomenálneho pedagóga Jindřicha Štreita vznikol pre Slovenskú dokumentárnu fotografiu veľmi úprimný cyklus Jozefa Ondzika s názvom Rusíni, v ktorom sa autor stotožnil s videním sveta tohto dokumentaristu. Tieto fotografie si budeme pamätať a sú prezentované aj v zaujímavej knižnej publikácii. Lucia Nimcová svojím ženským pohľadom spracovala výraznú sociálnu esej o ženách žijúcich na Slovensku počas divokých rokov mečiarizmu. Fotografie využívajú istú iróniu, aby poukázali na stav spoločnosti. Fotografie sú originálne a autorka sa s nimi právom prezentovala aj v zahraničí. Andrej Balco sa tiež snažil v premyslených dokumentárnych konceptoch poukázať na rôznorodosť sociálnych skupín. Tieto fotografie majú svoju opodstatnenosť a zmysel. S čistým svedomím ich môžem ukázať svojim študentom ako určitú cestu k dokumentárnej fotografii. Áno, táto generácia ukázala potenciál a zanechala po sebe už zapamätateľnú stopu, na ktorú môžu byť hrdí aj na samotnej ITF Sliezskej univerzite v Opave, veď pre takéto fotografie katedra Inštitútu tvorivej fotografie vznikla, pre fotografie silné umeleckou hodnotou. Čo bolo prínosom, otvára postupne dvere ďalším záujemcom o štúdium, veď latka bola nastavená vysoko.
Ročníkové práce za rok 2018 ukázali naopak stagnáciu a jednorozmernosť autorov zo Slovenska. Peter Drežík hľadal v Organizácii strážnych oddielov akési vzduchoprázdno, ale možno to bolo len vzduchoprázdno stagnácie jeho tvorivého potenciálu v danom ročníku štúdia. Jeho fotografie majú rozpovedať akýsi príbeh o niekom a o niečom, čo však z fotografií vôbec nevyplýva, podporené fantáziou, na ktorú sa žiaľ autor nemôže spoľahnúť. Fotky sú uhladené, majú bezpohlavný šat bez energie a umeleckého potenciálu. Ešte smutnejší príbeh môžeme nájsť v diele „fotožurnalistu„ Michala Burzu. Kladiem si otázku, kde sa vytratila snaha z minulosti? Ako je možné, že autor, ktorý vykladal po kinosálach príbehy o svojej statočnosti a prezentoval na slovenské pomery fotografie s určitým potenciálom do budúcnosti, spadol až na takéto tvorivé dno? Nuda s názvom Pod povrchom len potvrdzuje, ako sa fotograf s priviazaným balvanom svojho ega a asi aj straty záujmu sa hlbšie zaoberať fotografiou predkladanou na ITF, ponára pod hladinu beznádeje. Či je to tým, že škola nespĺňa autorove očakávania, alebo tápaním sa prispôsobiť danému trendu na škole vie sám autor. Tieto fotografie sme mali možnosť vidieť toľkokrát od vzniku školy, až z nich už bolí hlava. Táto vizuálna prázdnota študentských prác len poukazuje na akúsi vyhoretosť a uzavretý kruh tvorivého potenciálu.
Pozitívne ma potešila nápaditosť Daniela Laurinca v cykle fotografií s názvom Lost and Found. Autor fotografuje s hravou nápaditosťou, z ktorej cítiť výraznú myšlienku a snahu o určité napätie pomocou maliarskych prvkov prepojených do fotografického obrazu. Laurinc si počas štúdia uvedomil svoju silnú stránku na prvý pohľad jednoducho pôsobiacich kompozíciách, ktoré nás však po dlhšej analýze nútia premýšľať. Mladý autor Robert Barca sa ešte hľadá, ale aspoň sa usiluje uchopiť vo svojej sérii Sme v tom sami svoju myšlienku opustenosti, opustenosť jednotlivca v spoločnosti. Autorova snaha je odmenená pár výraznými fotografiami, ale žiaľ aj s fotografiami, ktoré len dopĺňajú cyklus asi kvôli určenému počtu v zadaní.
Táto opustenosť je však aj výrazom opustenosti sociálneho dokumentu na tejto prestížnej škole. Stala sa súčasťou práce pár študentov, vedených v projektoch opäť profesorom Jindřichom Štreitom, ako ešte za čias Jozefa Ondzika a zopár ďalších fotografov. Súčasný projekt Život integry očami študentov Pavla Bartoně, Leony Černotovej, Oto Kursa a Lenky Novotnej sa usiluje ukázať náročnosť sociálneho dokumentu. Projekt vyznačuje cestu a snahu o sociálne východiská a zároveň poukazuje na to, že každý jednotlivec je svojím spôsobom jedinečný. Len škoda, že v projekte nefigurujú autori zo Slovenska.
Stále si kladiem otázku, prečo sa vytráca zo škôl dlhodobý dokument, s ktorým by mohol mladý fotograf pokračovať aj v budúcnosti a študenti si vedome hľadajú ľahšiu cestu povinného ukončenia ročníka. Ako garant projektu dofoto mám radosť, keď objavím niekoho so záujmom o sociálny dokument v rámci štúdia. Na VŠVU je to priam nemožné a preto som to skúsil na ITF, na ktorej vyučuje pár osobností inklinujúcej k dokumentárnej tvorbe. Moje momentálne sklamanie možno zmení prieskum tvorby študentov pražskej FAMU. Zatiaľ mi naďalej ostáva s radosťou skúmať potenciál svetových fotografov, ktorých názory a tvorbu budeme zverejňovať naďalej na našich stránkach.
Fotografia v perexe © Andrej Balco – Domésticas 2010, z výstavy Čtvrtstoletí.
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015) a IN (2020). Bol niekoľkokrát ocenený doma ako aj v zahraničí, je odborným garantom portálu dofoto, zodpovedný za editovanie esejí, pracuje na rozhovoroch a píše svoj dennik v blogoch. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Pravidelne vystavuje a spolupracuje s rôznymi médiami a vydavateľstvami doma a v zahraničí.
