Laco Maďar je jedinečný zjav na scéne dokumentárnych fotografov Slovenska. Laco je nenápadný skromný človek otvoreného srdca. Pôsobí najmä v zahraničí, kde získava vzácne skúsenosti. Kým sa prepracoval ku kvalite fotografického zobrazovania života človeka, prešiel náročnú dlhú cestu, ktorú si však odvážne vychutnal. V súčasnosti sa dá považovať za jedného z najväčších talentov slovenskej dokumentárnej fotografie vôbec.
Keď sa vrátiš späť do úplných začiatkov snahy o fotografiu. Rád zaspomínaš na časy rozhodovania sa akú má pre teba cenu fotografovať?
Veľmi dôležité je začať. A vytrvať, je ešte dôležitejšie. Pozerať sa na vývin jedinca je veľmi zaujímavé. Prvé pokusy o fotografiu sú fajn a majú pre mňa veľmi osobnú rovinu. Fotil som hlavne rodinu, priateľov, známych. K tomu sa chcem opäť vrátiť a viacej fotiť ľudí, ktorí sú mi blízki. K fotke som privoňal v detstve. Môj otec fotil, vyvolával, zväčšoval fotografie a popritom počúval Hlas Ameriky a Slobodnú Európu.
Nikdy som si nekládol otázku, či má cenu pre mňa fotografovať. Vždy som cítil, že fotiť musím, chcem, mám potrebu z vnútra. Jediné, čo ma zaujímalo a zaujíma je, ako vytvoriť „fotografiu“, nie obrázok. Spolu s tým ide môj úprimný záujem o človeka. Preto mám najradšej sociálny dokument a portrétnu fotografiu.
Na Slovensku (čiastočne aj v Čechách) sa zaznamenáva zlovestný boom v úplnom nechápaní pojmu „dokumentárna fotografia“. Kedy si ty začal korektne vnímať kvalitu tohto druhu umenia?
Dokumenty mám všeobecne rád – filmové, fotografické, knižné, časopisecké. Kedysi časopisy viacej investovali do kvalitných fotografov – mali čas a prostriedky na prácu. Tým pádom vznikali tematicky silné práce s vycibreným vizuálnym uchopením obrazu. Bolo bežné pracovať na téme aj pol roka pre časopis, to nevravím o knihách a osobných dlhodobých projektoch s vlastným vkladom autora. A divák bol náročný! Dnes je doba rýchla a požaduje sa rýchly instantný výsledok. To máte ako s instantnou polievkou. Chutí všade rovnako, nutrične ma nulovú hodnotu, ale dá sa z toho vyžiť. Vidím to ako súčiniteľ niekoľkých veci – peniaze, rýchla doba a editori, ktorí nerozumejú fotografii (česť výnimkám). Týmto si aj vychovávame divákov a ďalšie generácie editorov, pedagógov a kunsthistorikov fotografie, ktorí sú odchovaní na plochom balaste a priemer je povýšený na vrchol umenia. Je to vypuklejšie, keďže predávanie informácii sa výrazne uľahčilo a brak zahltil svet. Kvalitu si samozrejme stále nájdeš, len sa musíš prehrabať obrovskou kopou odpadkov. Produkujeme strašne veľa, v tom sme fakt neprekonateľní.
Našťastie sú tu stále takí, ktorým vycvaknutí ľudia pred bielou stenou, alebo fotografia nerozhodujúceho okamihu, pre mňa úplná blbosť, nestačí. Idú ďalej, idú hlbšie. Máme ich ako aj na Slovensku, tak aj v Čechách. A pár z nich venujú energiu, čas, svoje vedomosti ľuďom, ktorí počúvajú. Hľadajú talenty, ktorým objasňujú, obnažujú, vysvetľujú. Mal som to šťastie stretnúť jedného z nich – váš kolega Matúš Zajac. Díky, že sa nám preťali cesty.
Si vášnivý zberateľ publikovaných skvostov dokumentárnej fotografie. Motivuješ sa sériami fotografií rôznych autorov, sú pre teba živou vzpruhou venovať sa vlastnej vizuálnej prezentácii?
Ó, áno, zbožňujem, keď sa fotografická knižka podarí. Obohacuje, lomcuje, teší. Núti premýšľať. A filmy! Skvelé filmy so silným príbehom, fantastickou kamerou a prepracovanými charaktermi postáv.
Je náročné byť v dokumentárnej tvorbe jedinečný originál, a chceš ním byť?
Neutopiť sa v sebaklame. Dať si pozor na ľudí, ktorí ťa potľapkávajú po pleci a hovoria ti, aký si dobrý. Mať vo vnútri pochybovačnosť, ktorá ťa núti urobiť lepšiu fotku. Mať niekoho, kto ti dokáže dať kvalitnú, priamu, úprimnú spätnú väzbu. A učiť sa a sledovať najlepších. Diskutovať. Naučiť sa selektovať a zostaviť esej. Naučiť sa vybrať fotky a naučiť sa vyhodiť fotky. Akonáhle si so sebou spokojný, tak si hotový – sedíš v kresle v prepotenom tielku, brucho sa ti zaokrúhľuje, trenky sú preprdené, žena ťa pravdepodobne podvádza, ale to je všetko jedno. Lebo čo je najhoršie, podviedol si sám seba. Miestnosť je preplnená kyslým potom z podpazušia. Občas si odgrgneš a ta úľava je vrcholom tvojho dna. The Matrix has you!
Ktoré vlastnosti človeka ako fotografa si vážiš a prezentuješ sa nimi obdobným spôsobom?
Vyrástli sme v rôznych podmienkach. Stretli sme rôznych ľudí v živote a prešli sme cez rôzne životné skúsenosti. Pár z nich malo fatálne následky na naše ďalšie smerovanie, či už v dobrom, alebo zlom.
Jedna vec ma napadla ohľadne fotografov a celkovo v umení. Nemám rád, keď sa vykráda. Je OK byť inšpirovaný, ovplyvnený a aj to priznať. Ale vykrádať autora, lebo je momentálne trendy, to nie moja parketa.
Ktorý svetoznámy autor s jeho výstupmi ťa momentálne priťahuje najviac a chcel by si absolvovať u neho medzinárodný workshop?
Dobrý fotograf ešte neznamená, že bude aj dobrým pedagógom. Ani ten čo prešiel 1000 km ešte neznamená, že prinesie dobrú fotku.
Čím ďalej, tým viac si uvedomujem, že tuná doma máme svetového fotografa a je nim váš kolega Matúš Zajac. Momentálne ako fotí, nemá konkurenciu doma v dokumente a čo som videl jeho posledné veci, tak to je prvá liga vo svete. Navyše je aj výborným pedagógom. Veľa jeho študentov sa presadilo aj v súťažiach či na Slovensku alebo v zahraničí. Otvára dvere, nebojí sa odhaliť veci, rozumie a žije fotkou na tisíc percent.
Zo zahraničných Kratochvíl, Bazan, Peres, Richards, Kitajima, Meiselas, D’Agata, Klein, Petersen, Towel, Goldberg a ďalší, je ich veľa.
Podľa všetkých indícií, veľmi známa závisť národného charakteru tvoju tvorbu v súťažiach fotografie neposúva dopredu, ale doslova ušľapáva. Máš ambície sa presadiť súťaživým spôsobom, má to pre teba tvorivý alebo iný motivačný zmysel?
Uf. Heh, mám, ja som súťaživý typ. V mladosti som veľa súťažil a veľa som toho vyhral. Takže to neberiem už tak tragicky, ale jasné, ocenenie v súťaži poteší. Diplom na stene a medaila na krku rozcitlivie a pomúti hlavu nejednému inak zdravému jedincovi. Hlavne, ak je v tej porote človek, ktorého si vážim. Avšak chcem podotknúť, ja nerobím aktualitu, fotožurnalizmus, venujem sa dlhodobým projektom so sociálnou tematikou. Zúčastňujem sa SPP a CPP, ale nie každý rok. Tento rok som napríklad prepásol uzávierku SPP o jeden deň, nejako som si to zle zapamätal. A „také pecky“ som nafotil, žiaľ už sa ich nedalo prihlásiť. Divák je ochudobnený.
Občas sa mi stane, že nechám veci na poslednú chvíľu. Ale má to jednu pozitívnu vec. Nie som až tak nasraný, keď ma prevalcujú veci, o ktorých si úprimné myslím, že tam nemajú čo hľadať. Áno, aj to sa stáva, nechápem to, ale je to realita. Aj porota má podľa všetkého svoje dni.
Poďme k veci. Myslím si, že niekedy na Slovensku ani nejde o fotografiu, ale o ego jedinca. Moc, ktorou disponujú z pozície, ktorú zastávajú, im zatemňuje zdravý rozum. Podotýkam, nie všetci. Navyše sú všeobecne známi ako u laickej verejnosti, tak aj odbornej. Stoličky sa držia urputne a trúsia svoje múdrosti. Všade boli a všetko videli.
V 2009 sme založili združenie PHOS. Zišlo sa tam pár úžasných ľudí milujúcich umenie a sociálny dokument. Pri zrode stáli literárny vedec Peter Zajac a teoretik umenia Marián Paukov, ktorí napísali – fotografický manifest – desatoro. Týmto im dodatočne ďakujem, tuším som iba čumel, čo všetko sa tam zrazu dialo a čoho som bol súčasťou. Fotografické teleso bolo na svete. Niečo krásne, čisté, niečo, čo chcelo tvoriť a prezentovať tvorbu na poli sociálneho dokumentu, kde bola očividná diera. V podstate na Slovensku nebolo veľa fotografov, čo sa venovalo sociálnemu dokumentu. Trendy je u nás subjektívny dokument, hovoria o ňom ako o niečom novom, pritom je to stará vec 60-70 rokov. V zákulisí sa začalo o nás šepkať a začalo to žrať pár ľudí, že tu vzniklo niečo nové. Začali štvať proti tomuto fotografickému telesu. Niektorí kolegovia Mariána Paukova mu začali dohovárať, že čo sa ťahá s amatérmi. Že si škodí, atď. O to viac, keď nám pán Macek dal priestor a mali sme výstavu v SEDF. So Slovenskými elektrárňami a Mirom Šarišským sme urobili projekt HOPE (Homeless People), ktorý bol vystavený v galérii G4 v Chebe (CZ), výstavu nám otváral pán Zbyněk Ilek. Pre lepšiu predstavu, po nás vystavoval Tóno Stano. Žiaľ, na Slovensku sme stále neboli dosť dobrí a tie výpady voči nášmu fotografickému telesu sa objavovali zakaždým, keď sme niečo urobili. Je to také naše, Slovenské. V Čechách sme boli opäť ocenení, keď sme vystavovali, Matúš a ja, v galérii Veľryba. Výstavu nám otváral kunsthistorik fotografie pán Mlčoch. Jan Mlčoch, český teoretik umeleckej fotografie a kurátor zbierok fotografie pražského Uměleckoprůmyslového muzea. V prístupe k autorom je v Čechách a na Slovensku obrovský rozdiel.
Fotografuješ príbehy ľudí najmä mimo Slovenska. Čím je obohacujúce byť súčasťou životov ľudí, ktorých stretávaš v Nigérii, v polohe dokumentárneho fotografa?
Uvedomenia si ani nie seba samého, ale pochopenie odkiaľ pochádzame, čo zažívame, čo zažívajú oni, to kam sa narodíš (rodina, komunita, štát), je veľmi dôležité pre tvoj život. Nie rozhodujúce, uľahčujúce. Po dvoch mesiacoch v Port Harcourte som sa v 2011 vracal domov. Vystúpil som na letisku Schiphol a uvedomil som si, koľko toho nevídaného bolo len na tom letisku! Čo bolo predtým samozrejmosťou, sa zmenilo na fascinujúce, zázračné. Dva mesiace tesne nad rovníkom, v meste, ktoré prepáslo svoju uhľovodíkovú krajšiu budúcnosť. Je to zvláštne, keď zhltne jedna bodka vety, celú predchádzajúcu vrátane bodky. Môže byť bodka kanibalom?
Nahota, ktorá sa aj v tvojej dokumentárnej snahe veľmi sympaticky objavuje, robí problém ľuďom a autor (na Slovensku) je vopred nemilosrdne odsúdený. Aké je tvoje posolstvo obnaženého tela?
Nechápem. Však nahatí ľudia sú krásni. Asi sa nepáčia sami sebe. Nech vojdú ľudia do galérie kdekoľvek na svete, holé baby, holí chlapi tam visia bez hanby na stenách. Keď je akt zvládnutý, je to nádherné. Mám rád nahotu. Mám rád, keď šaty nerobia človeka.
Súčasťou tvojich fotografických aktivít je aj séria pracovníkov – olejárov na ropnej plošine. Bude pokračovať, alebo je v pomyselnom štádiu vydania publikácie?
Na tejto sérii pracujem od roku 2011. Je to akási sonda do uzavretého mužského sveta, ktorý funguje takmer sebestačne uprostred mora. Tak nejako si predstavujem osídlenie nehostinných oblastí, poprípade planét. Ten uzavretý systém, ako funguje, je proste niečo úchvatné. Ľudia tam prídu na dvadsaťosem dní a vydajú zo seba maximum. Každý deň dvanásť hodín náročnej práce, sprcha, jedlo, odpočinok v kabíne s dvoma až tromi ďalšími pracovníkmi. Tieto podmienky a náročnosť práce dokážu z človeka dostať celú paletu emočných a psychických stavov. Širší výber sa už rysuje, ale stále nosím niekoľko fotiek a situácii v hlave, ktoré by som chcel zachytiť. Je to stále živé. Knižka by bola krásnou bodkou.
Ako sa rozdeľuje čas venovaný časovo náročnej práci a práci dokumentárneho fotografa s pokračovaním či hľadaním nových tém?
Je to o energii, o hlave, o pochopení a podpore zo strany blízkych ľudí.
Kde môžeme v súčasnosti vidieť tvoje fotografie, okrem nášho magazínu dofoto?
Nikde. Odstrihol som sa zo sociálnych sieti dva a pol roka dozadu a stránku neriešim, aj keď by som mal. Budem. Možno, snáď, niekedy, nikdy, neviem, keď toto momentálne nie je pre mňa priorita prezentovať sa. Mne stačí úplne, keď mám radosť z toho, že mi docvakne, že sa mi fotka podarila. To autor vie, keď vznikne niečo. A keď potom to niečo ukážem ľuďom, ktorých názor si vážim a oni mi dajú spätnú väzbu a ja nemám šancu zaspať na poľnej tráve. Čakám na čas, keď budú virtuálne galérie pretavené do 3D. Keď sa prejdeš po virtuálnej galérii a pozrieš si špinavé, nedokonalé zväčšeniny z filmovej emulzie. Postaviť sa pred fotku zavesenú na stene je úplné iný pocit, ako keď más tisícdvesto pixelov dlhšej strany.
Prezradíš zámery do budúcna, alebo aká je celková idea dokumentárnej fotografie v tvojom nasledujúcom vydaní?
Dočítať Kvílenie, urobiť fotky pracovníkov z plošín, čo nosím v hlave. Rozfotiť rybárov v Lagose, pokračovať vo viere Čierneho muža, rozfotiť rodinu a celkom sa pohrávam s myšlienkou fotiť rasizmus na Slovensku. A urobiť si stránku.
Publicista. Vysokoškolský pedagóg, nadšenec kvalitnej dokumentárnej fotografie, svojím kritickým pohľadom na fotografiu sa zamýšľa nad tým, čo by malo byť odkazom dokumentárnej fotografie pre budúce generácie. Hodnotí súčasný stav českej a slovenskej tvorby, pripravuje blogy a rozhovory s fotografmi a ľuďmi, ktorí majú vyhranený názor na dokumentárnu tvorbu.
