Pach mesta – rozhovor Matúša Zajaca a Nicole Jašákovej s Mironom Zownirom

Indiskrétne obrazy žiadostivosti, násilia, bolesti, sexuálneho styku a posadnutosti človeka na pokraji spoločnosti. Miron Zownir si vyslúžil reputáciu jedného z najnekompromisnejších fotografov súčasnosti. Obnažuje intimitu až na kosť a zachytáva život so všetkými krutosťami a absurditami. Jeho čiernobiela fotografia začína tam, kde iní fotografi skončili.

Váš otec bol pôvodom Ukrajinec, ale vyrastali ste v povojnovom Nemecku. Ako sa tam vaša rodina ocitla?

Moja matka je Nemka. Otcova rodina pochádza z Ukrajiny a počas Stalinovej éry bol deportovaný na Sibír. Následne utiekol na západ, dostal sa do Nemeckého Wehrmachtu a neskôr bol uväznený v ruskom vojenskom väzení. S mojou matkou sa stretli na začiatku 50. rokov v Západnom Nemecku. Jeho život bol ako Odysea.

Ovplyvnil váš ukrajinský pôvod vašu identitu?

Existuje nespočetné množstvo vecí, ktoré ovplyvňujú vašu identitu. Nemal som žiadne výhody ani nevýhody vyrastajúc v povojnovom Nemecku s ukrajinským menom môjho otca. Ale už od skorého veku ma veľmi zaujímala špeciálne ruská a východoeurópska literatúra. Prebiehala studená vojna, ale ja som ľudí z Východnej Európy nepovažoval za nepriateľov. Nepáčili sa mi, ani som nedôveroval systémom na Východe a Západe. Nedôveroval som politikom, ani žiadnym verejným predsudkom. Vždy ma priťahovali individualisti.

Akým spôsobom formovala vtedajšia povojnová atmosféra vašu tvorbu?

Dojmy zo skorého detstva formujú váš budúci náhľad na svet. Narodil som sa osem rokov po skončení druhej svetovej vojny, ale tá napriek tomu po sebe zanechala ešte stále veľa stôp. Ruiny, vojnoví veteráni, invalidi a ranení ľudia. Na mieste, kde som vyrastal prvých šesť rokov, bola nedostatočná hygiena a kanalizačný systém bol vyvinutý až na začiatku 60. rokov. Bolo to obdobie zmeny a nádejí. Pri pohľade do minulosti by som povedal, že tie časy boli skôr ponuré a zvláštne, ale nie depresívne. Bol som pozorovateľom a snílkom, moja predstavivosť ďaleko presahovala hranice domova mojich starých rodičov. Povedzme, že táto skorá povojnová atmosféra mala veľký vplyv na formovanie môjho charakteru, spôsobu akým som sa rozvinul, môjho tvorivého ducha a spôsobu, akým pristupujem k fotografii.

Venovali ste sa štúdiu umenia, fotografie?

Nie, som samouk vo všetkom, čo tvorím. Nikdy sa mi nepáčili školy a nikdy som nemal žiadnych inšpiratívnych učiteľov.

Diane Arbus?

Áno, mám ju rád, ale skvelých fotografov som začal objavovať až potom, keď som si vyvinul svoj vlastný štýl. Moje témy boli už od začiatku také, akými sú dodnes. Nemusel som študovať iných fotografov, aby som objavil to, čo ma zaujíma alebo akým spôsobom mám zachytiť zaujímavý moment.

Nahé ženy a muži. Pohlavný styk. Masturbácia. Odhaľujete intimitu človeka v jej najpriamejšej a detailnej podobe. Čo si myslíte o invázii do súkromia inej osoby s vaším fotoaparátom?

Ak sa niekto odhalí na verejnosti, nezasahujem tým, že ho odfotografujem, do jeho súkromia. Ak som pozvaný k niekomu do domu, je len na ňom ako ďaleko je ochotný zájsť, alebo odhaliť sa. Väčšina ľudí, ktorých fotografujem v rôznom sexuálnom kontexte boli exhibicionistami, inak by nemasturbovali, nemali sex, alebo nerobili hocičo iné na verejnosti pred mojím objektívom.

Zvyčajne ľudia zo subkultúrnych sfér pustia k sebe bližšie toho, kto je im určitým spôsobom blízky. Ako ste dosiahli to, aby vás rôzne úzko špecifikované skupiny ľudí vpustili do svojho intímneho priestoru?

Mal som veľmi blízko k bývaniu vo štvrtiach, akými sú slumy (chudobné štvrte v mestách, pozn. red.). Nemal som profesiu, pravidelný príjem, recepciu, finančnú rezervu ani žiadnu existenčnú istotu. Bol som divý, odvážny a drzý. Bol som takým istým outsiderom alebo vyhnancom ako ktokoľvek z tých, ktorých som fotografoval. Mal som protisystémový postoj a otvorenú myseľ. Nebolo pre mňa zložité získať si dôveru, pretože som bol úprimný. Nemusel som rozprávať „gebuziny“, ani sa vtierať do žiadneho fotografického vzťahu. Nikdy som to nerobil. V posledných rokoch som sa sústredil viac na vonkajšiu stránku, väčšina z mojich fotografií zachytáva anonymné situácie.

Aké boli reakcie okolia na vašu tvorbu?

Rozdielne. Chvála v subkultúre a vo väčšine ignorácia masovými médiami. Až donedávna malo len niekoľko mužov alebo žien odvahu publikovať, alebo vystavovať moju prácu. Myslím si, že som čím ďalej tým viac uznávaný ako prelomový umelec alebo fotograf. Ale som si istý, že je stále dosť ľudí, ktorí si myslia, že to, čo robím, je morálne nesprávne a malo by byť zakázané.

Takže cenzúra je vaším častým spoločníkom?

Samozrejme. Aký z časopisov, ktorý poznáte, by publikoval fotografie niekoho s erekciou alebo ľudí, ktorí majú pohlavný styk? Pornografické časopisy sa nezaujímajú o ľudí, ktorí hladujú alebo trpia. Časopis určený homosexuálom sa zaujíma o dobre vyzerajúcich mužov, ženský časopis o dobre vyzerajúce ženy, celebrity. Len v posledných pár rokoch sa niekoľké z lifestylových časopisov stali viac otvorenými a odvážnymi, ako napríklad „Zoo Magazine“, „Dazed &Confused“ a niektoré ďalšie. Vďaka internetu je vytvorených čím ďalej tým viac voľnomyšlienkárskych platforiem. Len pred desiatimi rokmi bolo pre mňa o dosť náročnejšie byť publikovaný alebo vystavovaný inde, ako v undergroundových platformách.

Prečo ste si po Berlíne ako ďalšie miesto pre tvorbu vybrali New York?

V tom čase to bolo to najzaujímavejšie miesto na svete. Bláznivejšie, divokejšie a kozmopolitnejšie než hocijaké iné veľkomesto. Boli to časy emancipácie, sexuálnej revolúcie a umeleckých experimentov. Vo vzduchu ste cítili takmer nezákonného ducha pôžitkárstva vzrušeného drogami a nadhodnotenými egami. Všetko sa zdalo byť možné a nelimitovateľné pokiaľ sa AIDS nestal realitou a každého nevystrašil.

Tí, ktorých ste fotili, už možno nežijú. Aký máte pocit, keď sa na tie fotografie spätne pozeráte?

Samozrejme, že ma zarmútilo, že toľko ľudí zomrelo na AIDS. V 70. alebo na začiatku 80. rokov o tomto riziku nikto nevedel. Akonáhle ste sa infikovali, bolo príliš neskoro. Až do začiatku 90. rokov bol AIDS rozsudkom smrti. Niekoľko z mojich najlepších priateľov naň zomrelo. Cena, ktorú museli zaplatiť za sexuálnu slobodu, alebo drogovanie bola tak vysoká. Je to šialené…

Niektoré z vašich newyorských fotografií zachytávajú príslušníkov policajného zboru. Aký bol medzi vami vzťah a ako reagovali na vašu prítomnosť?

S políciou som nikdy žiaden vzťah nemal. Niektorí ma ignorovali, niektorí tolerovali a iní nenávideli moju odvážnosť. Niekoľkokrát som skončil vo väzení za fotografovanie v nesprávnom čase na nesprávnom mieste. Nebolo to ako Weegeeho (pseudonym, americký fotograf Arthur Fellig, pozn. red.) bratríčkovanie sa s nimi.

Vaše pouličné fotografie z Moskvy zobrazujúce ľudí bez domova, umierajúcich a smrť na verejnosti obnažujú očividný sociálny a morálny pokles v bývalom Sovietskom zväze. Ako ste v tej dobe túto metropolu vnímali a aké pocity vo vás zanechala?

Bol to pocit absolútnej bezmocnosti, hnevu a smútku. Nikdy som necítil, že bolo dostačujúce zdokumentovať toto utrpenie. Ale čo viac som mohol robiť? Zatvoriť oči a predstierať, že všetko bolo v poriadku?

Odkiaľ vychádza tá zaujatosť o zobrazenie života so všetkou jeho krutosťou, absurdnosťou, nekonvenčnou krásou a extrémnym individualizmom?

Z mojej neochoty ignorovať realitu, cenzurovať pravdu, skloniť sa verejným očakávaniam alebo preferenciám. Vždy som vyjadril to, čo som chcel, bez ohľadu na dôsledky. To je niečo, čo si ani moji nemeckí predkovia vyrastajúci v nacistickom Nemecku, ani moji ukrajinskí predkovia žijúci pod totalitnými vládami nemohli dovoliť robiť bez toho, že by riskovali viac ako ja.

V 70. rokoch ste fotografovali v západnom Berlíne a Londýne. New York a Los Angeles v 80. rokoch, Moskvu v 90. rokoch a potom ste opäť fotili v Berlíne. Bude aj ďalší z vašich fotografických projektov situovaný v meste?

Minulý rok som dokumentoval život v Skid Row v Los Angeles a v Tenderloin District v San Franciscu. Tento rok som išiel fotiť do Anglicka, o rok budem v Rumunsku a možno dostanem grant na vyhotovenie fotoknihy o Ríme.

Považujete sa za Poeta radikálnej fotografie ako vás raz nazval Terry Southern?

Toto je nálepka, ktorá mi bola daná. Znie dobre, ale žijem podľa vlastných štandardov. Som básnik – áno. Som radikálny – áno. Som fotograf – áno. Ale som oveľa viac ako niekoľko slov dokáže vyjadriť.

Aká je teda motivácia vašej práce?

Nie je to jasné?

Fotografia nad článkom © Gregory Bojorquez.

Miron Zownir (*1953) narodený v Karlsruhe do nemecko-ukrajinskej rodiny, je nemecký fotograf, režisér, scenárista a spisovateľ, momentálne žijúci v Berlíne. Predmetom jeho tvorby je realita človeka na pokraji spoločnosti obklopeného svojimi posadnutosťami. S fotografiou začínal v Západnom Berlíne a Londýne v období rozkvetu punku a neskôr dokumentoval skryté newyorské subkultúry a bezdomoveckú krízu v Moskve. Je autorom filmov Bruno S. – Die Fremde ist der Tod (2003), Phantomanie (2009), Back to Nothing (2016) a knižných publikácií Down & Out in Moscow, NYC RIP, Berlin Noir, Radical Eye: The Photography of Miron Zownir (1997), Kein schlichter Abgang (2003), Parasiten der Ohnmacht (2009), The Valley of the Shadow: The Photography of Miron Zownir (2010) a Ukrainische Nacht (2015).