Vierohodnosť fotožurnalizmu a dokumentárnej fotografie stojí na vratkých nohách. Fotografickou verejnosťou otriasajú škandály o manipuláciách. Kultúrna spoločnosť dospela do štádia, keď sa na propagáciu súťaže použije fotografia znásilneného dievčaťa, keď sa neeticky kradnú témy a aj svetové mená fotografie sa uchyľujú k manipuláciám a prílišným softvérovým úpravám.
Faux pas portálu LensCulture
Souvid Datta pochádza z Indie. Bol prototypom úspešného fotografa a v priebehu pár rokov zozbieral ocenenia a granty od renomovaných spoločností ako Getty Images Editorial Grant, Alexia Foundation, Visura Photojournalism Grant či LensCulture/Magnum Photos. V Dattovom prípade môžeme použiť staré príslovie „božie mlyny melú pomaly, ale isto“. Všetko začalo diskusiou potom, ako sa editori LensCulture z nepochopiteľných dôvodov rozhodli propagovať súťaž fotografiou z jeho série, ktorá zobrazuje znásilňovanie šestnásťročného dievčaťa v priamom prenose. Búrlivé reakcie verejnosti na seba nedali dlho čakať. LensCulture sa ospravedlnilo a fotografiu stiahlo. To všetko sa dá považovať za štandardnú reakciu.
Stanovisko portálu LensCulture
Čo by však štandardom rozhodne byť nemalo, je zobrazenie bezbrannej neplnoletej osoby uprostred znásilnenia, kedy jej tvár pozerá do objektívu, pričom násilník je zachytený inkognito. Kurátori LensCulture túto skutočnosť vyhodnotili až na základe vlny pobúrenia a kritiky. Neplnoleté násilie zjavne predáva. Datta tvrdí, že dievča mu na uverejnenie dalo súhlas, ale nevie to dokázať. Ak by ho aj mal, je hrubo neetické v takejto podobe sériu prezentovať. Samozrejme, je povinnosťou fotografov poukazovať na sociálne otázky, ale v tomto prípade zišiel Datta mimo ciest žurnalistickej etiky. Čerešničkou na torte bolo, keď do jednej svojej fotografie „nenápadne“ vpašoval postavu z fotografie svetovo renomovanej Mary Ellen Mark. Dattu zomlel mlyn vlastnej minulosti a momentálne sa od neho všetky svetové agentúry, ktoré jeho tvorbu vo veľkom podporovali, dištancujú.
Fotografická obec a verejnosť nie sú na techniky manipulácie dostatočne pripravené. Kontrolné mechanizmy zlyhávajú, ako aj ľudia, ktorí ich majú na starosti. Žurnalistická, či ľudská etika, idú bokom. V honbe za sledovanosťou a marketingovým zviditeľnením sú mnohí fotografi a vydavatelia ochotní prekročiť hranice, ktoré sa v dokumentárnej fotografii jednoducho neprekračujú. Ak sa prekročia, už to nie je žurnalizmus či dokument. Spoza týchto hraníc je snaha fotografa o repatriáciu náročná, ak vôbec možná. Dlho budovaná dôvera a autorov kredit sa v okamihu odhalenia pravdy rozsypú ako domček z karát. Zostane iba nechuť ďalej sledovať jeho tvorbu, akokoľvek by bola skvelá. Divák je oklamaný, fanúšikovia si rýchlo hľadajú iné vzory. Dostali sme sa k bodu, kedy je dvadsať percent finalistov v najprestížnejšej svetovej novinárskej súťaže World Press Photo diskvalifikovaných. Všetko pre prílišnú adjustáciu zaslaných snímok.
Retuš – vrah dokumentárnej fotografie
Samozrejme manipulácie boli prítomné aj v minulosti, avšak ich výskyt sa po príchode digitálnych médií rapídne zvýšil. Napríklad fotografia dodaná Iránskymi revolučnými jednotkami, publikovaná v Sepah news a prevzatá The New York Times v roku 2008. Na snímke vľavo je o jednu raketu naviac. Odpálenie štvrtej rakety v skutočnosti zlyhalo.
Narciso Contreras, fotograf AP, vyretušoval kolegovu kameru naklonovaním pozadia vo Photoshope. Ako dôvod uviedol, že kamera by diváka rušila.
Narciso Contreras
Známa je aj fotografia od Eugena Smitha z jeho fotografickej eseje “Španielska dedina” publikovaná v magazíne Life v roku 1951. Dve ženy pozerajúce sa na obrázku do objektívu mali na originálnom snímku podexponované tváre a oči im nebolo vidieť. Smith aplikoval bielidlo a oči doretušoval.
Fotograf by si mal v prvom rade uvedomiť, že digitálna pamäť je živý tvor. Ak sa autor, čo i len v jednom prípade nesprávne rozhodne a publikuje, táto chyba sa uloží a bude čakať na odhalenie. Mnohé súťaže a poroty začínajú prehodnocovať svoje stanovy a kritériá. Štipendiá venované fotografom sa začínajú prísnejšie posudzovať a dodanie pôvodného surového výstupu z fotoaparátu sa stáva štandardom.
Mením popis, mením význam
Manipuluje sa však nielen s použitím softvéru, ale aj s nesprávnym či nedostatočným označením miesta a času vzniku fotografie. Nesprávny popis zásadne mení význam. Balazs Gardi, rešpektovaný fotožurnalista, reklamoval zavádzajúci popis svojej fotografie uverejnenej v prestížnom časopise Newsweek v roku 2007. Dieťa na obrázku bolo v skutočnosti zranené šrapnelmi pri nálete Amerických vzdušných síl a nie pri samovražednom útoku Talibanu.
Balazs Gardi
CTRL C + CTRL V
Ďalším typom manipulácie je použitie práce iných fotografov, kopírovanie tém a v neposlednom rade aranžovanie scén vydávajúcich sa za autentické zábery. Po vyhlásení výsledkov tohtoročných víťazov World Press Photo zarezonovala kontroverzia ohľadne iránskeho fotografa Fatema Hosseina. Vyzerá to tak, že Hosseini mnohé fotografie zo svojho portfólia aranžoval a popritom zneužil dôveru mnohých fotografov, keď fotografoval ich témy.
Od dokumentárneho fotografa sa vyžaduje rozhľad, aby sa tá istá téma nerecyklovala viackrát. To sa stalo aj v roku 2015 v Slovak aj Czech Press Photo. Ten istý motív a podobné prevedenie. V tomto prípade platí, (ako je na fotografii vľavo uvedené správne), že sa jedná o konceptuálnu fotografiu, nie portrét či dokonca reportáž.
„Iný Krym“ ako propaganda?
Samotné svetové fotografické agentúry, ktoré udávajú trend, by mali upriamiť svoju pozornosť aj na to, ako sa ich výstupy použijú, či zneužijú na politické ciele. „Pekným“ príkladom je projekt Iný Krym (Another Crimea). Šesť svetových fotografov z troch renomovaných fotografických agentúr Magnum, NOOR a VII v roku 2014 strávilo 10 dní na Kryme v snahe zachytiť jedinečnosť tohto miesta. Po publikovaní výsledných sérií, najmä na Ukrajine, sa zdvihla vlna nevôle a negatívnych reakcií. Pochopiteľne. Fotografie predstavujú trochu naivný a jednostranný pohľad zaváňajúci propagandou. Zábery sú kvalitné, ako by sa od renomovaných fotografov dalo čakať, avšak o násilnej anexii Krymu odporujúcej medzinárodným zmluvám niet ani stopy. Financovanie projektu nie je jasné, ale sú náznaky, že projekt platila Ruská strana. Kto ovláda médiá, má dnes veľkú moc. Vyjadrenie Francesca Zizolu, jedného z členov tohto projektu nájdete tu. Agentúra Magnum nedávno oslávila 70 rokov svojej existencie. Pri tejto príležitosti oznámila historicky prvý vstup súkromného kapitálu do Magnum photos a vznik spoločnosti Magnum Global Ventures, ktorá sa bude starať o nové obchodné aktivity. Treba veriť, že moc peňazí neprevalcuje kvalitné fotografické výstupy, ktoré táto agentúra poskytuje svetu.
© Rene Burri – Ernesto „Che“ Guevara / Magnum Photos
S príchodom softvérových vylepšení dostala práca fotografov „krídla“. Kam to posunulo dokumentárnu fotografiu? Posunulo ju to správnym smerom? Ako sa ochrániť pred manipuláciou a klamaním? Toto sú neustále prítomné témy, o ktorých treba diskutovať. Je nemožné verifikovať pravosť a originalitu každej fotografie.
„Skutočnosť, že niektorí fotožurnalisti si myslia, že akýkoľvek stupeň lži a manipulácie je O.K., spochybňuje posolstvo, ktoré posielajú ostatným – rovnako ako ego, ktoré si hladia.“ (Melissa Lyttle, prezidentka NPPA a porotkyňa POYi 72)
Fotografia v perexe je snímok publikovaný v Reuters s naklonovanými oblakmi pre zvýšenie dramatickosti od fotografa Adnana Hajja.
Šéfredaktor, administrátor a popularizátor fotografie. Portál dofoto založil pre zviditeľnenie dokumentárnej fotografie a stanovenie úrovne kvality fotografických esejí a priestor pre názory na to, čo by mala dokumentárna fotografia spĺňať. Okrem administrácie dofoto pripravuje eseje, rozhovory so zahraničnými fotografmi a blogy.
