Fotografia aktu je umelecký fotografický smer, ktorého témou je zobrazovanie nahého, alebo čiastočne odhaleného tela. Je to akýsi zdroj estetického zážitku pre vzdelaného človeka, ktorý dokáže vnímať telo ako umelecký objekt. V dejinách fotografie sa častokrát stalo, že tieto snímky viedli k nadprodukcii pornografie, avšak zmysel a význam tohto druhu fotografie by mal byť niekde úplne inde. Akt je pre niektorých ľudí príliš kontroverzný a vulgárny. Často vedie ku konfrontácii a polemike o tom, kde je hranica estetického vnímania. Ľudské telo, ako také, bolo v histórií chápané ako niečo, čo by sa malo oslavovať. Príkladom môže byť staroveké Grécko, kde na počesť boha Dia súťažili nahí muži. Nahé telá sa stali symbolom víťazstva, slávy a dokonca morálnej dokonalosti. Renesancia priniesla ďalší aspekt zobrazovania nahého tela. Sochári a maliari brali nahotu ako prvok vznešenosti. Nahota pomáhala umelcom vyjadriť väčšiu slobodu či pohyb. Akt sa zrazu stal najväčšou formou umenia. Nik sa nepohoršoval, nik neriešil žiadnu morálku, či pornografiu. Keď sa do umenia dostala nová forma zobrazovania reality – fotografia, človek bol nútený vnímať obraz a jeho význam na jemných gestách. To, či je ruka uvoľnená, napnutá, otvorená, alebo zavretá, to všetko môže vyvolávať emóciu, ktorú autor pri fotografovaní vníma.
Akt je taktiež o úplnej dôvere medzi fotografom a človekom, ktorý sa fotografovi oddá. Je to najintímnejšia forma zobrazovania nielen ľudského tela, ale taktiež duše. Fotografia sa líši od iných umeleckých foriem z hľadiska jej realistického prístupu a skutočne zmenila spôsob vnímania nahoty v umení. Nie je akt, ako akt.
V dokumentárnej fotografii je zobrazovanie nahoty súčasťou vyjadrenia emócii, je to vyjadrenie intímneho vzťahu medzi fotografom a fotografovaným. Jednou z veľkých postáv fotografie, ktorá ovplyvnila estetiku umeleckej fotografie v sedemdesiatych rokoch je Nan Goldin. Zobrazila bezprostredné a osobité fotografie zo života americkej subkultúry, predovšetkým mladých ľudí, ktorých súčasťou boli drogy a sexuálne experimenty. Jej fotky odzrkadľujú ju samotnú. Známy je jej autoportrét – žena, hľadiac priamo do fotoaparátu. Intenzívna krv v jej opuchnutom oku a tmavé modriny farbiace jej pokožku. Žena, ktorá by bez týchto zranení bola normálne upravená, nalíčená s náhrdelníkom a náušnicami sedela pred fotoaparátom po tom, čo ju jej muž dobil.
„Inšpirovaní vášňou. Jeho koncept vzťahu bol zakorenený v romantickom idealizme. Vyžadovala som závislosť, obdiv, spokojnosť a bezpečnosť, no niekedy som sa cítila príliš stiesnene a utlačene. Boli sme závislí na množstve lásky, ktorá pramenila z nášho vzťahu. Veci v našom vzťahu sa začali rozpadať, ale ani jeden z nás nemohol nič urobiť. Túžba bola opätovne spätá a súčasne sa nespokojnosť stala nepopierateľnou. Naša sexuálna závislosť sa stala posadnutosťou. Raz v noci ma brutálne zbil… takmer som oslepla.“ (Nan Goldin, Balada sexuálnej závislosti).
Nan Goldin diskutuje so Sally Mann o svojej tvorbe. Foto: John Ramspott.
Nan Goldin sa sama pohybovala v kruhoch, kam patrili drogy, homosexualita, prostitúcia či transsexualita. Každá z jej fotografií obsahuje hlbokú intimitu, zobrazuje nahotu. Nie však vulgárnosť, ktorú vnímame v dnešnom svete plnom bezduchých a neosobných fotografií za účelom vytvorenia reklamy, či u fotografov, ktorí sa snažia zobraziť akt ako niečo plytké, čo má zaujať len kvôli nahému telu. Nahý model nestačí. To, čo je skutočne potrebné vidieť, je pocit, ktorý z danej fotografie vychádza. Vytvoriť takúto fotografiu sa podarí naozaj len fotografovi, ktorý hľadá dušu a fotí s dušou.
Smutným faktom je, že tento svet je plný nahoty, ktorá je zneužívaná na lacné marketingové fotky, ktorých reálnosť je takmer nulová. Rôzne programy na úpravu fotografií zmenia celý význam fotografie. Modely sú umelé a fotografia dýcha prázdnotou. To naozaj nie je umelecký akt. Nie je ani len čiastočný.
„Na svete je príliš veľa fotografov. Skúste sa zaoberať niečím, na čom naozaj záleží. A ak umenie nepotrebujete k prežitiu, nerobte ho.“ (Nan Goldin)
