Po páde totalitného režimu som bol ako neriadená strela. Vrhol som sa do toho, čo som najviac miloval. Boli to koncerty metalových skupín. Začal som spolupracovať s rakúskym mesačníkom Tschin Bumm a fotografovať pre nich koncerty vo Viedni. Bola to neskutočná zábava zaznamenávať zrazu idoly ako Sepultura, Kreator, Death, či Iron Maiden. Fotografoval som samozrejme aj talenty československej scény a spolupracoval so skupinami ako Bez ladu a skladu, Acheron, či Kabát. Neskôr sa mi podarilo fotografovať obálky pre vydavateľstvá Polygram a BMG. V tých časoch k nám chodilo domov veľa umelcov a jedným z nich bol aj skvelý dokumentárny fotograf Tibor Huszár.
Tibor mal ohromný dar komunikácie a vedel si vydobyť rešpekt.
Ani netuším ako, ale zrazu som sa ocitol v jeho pivničnom byte v Rači. Bol to útulný byt a robil som mu asistenta. To znamená človeka, ktorý mu vyvolával a retušoval fotografie. Mohutný muž s bradou a dvoma Nikonmi FM 2 mi dovtedy nič nehovoril, bol som mladý a bral som ho takpovediac bez rešpektu. Začali sme chodiť po rómskych osadách s jeho Škodovkou 120 a tu začal môj prvý kontakt s fotografiou komunít. Dobre si pamätám, ako sme vysedávali v krčmách a popíjali pivo s rumom s našimi rómskymi priateľmi. Tibor mal ohromný dar komunikácie a vedel si vydobyť rešpekt. On, veľký „gadžo“ s fotoaparátom presne vedel, koho a ako chce nafotografovať. Keď sme neohrozene vnikali do osád, stal som sa terčom detí, dievčat a matiek tých dievčat. Zvyčajne, pokiaľ Tibor fotografoval, posedával som u niekoho v chyžke a popíjal s ním pálenku. U neho v byte nastal po nociach čas mojej práce a vyvolávania negatívov z daného dňa. Lupou som si ich s úžasom prezeral a vnímal to, čo som v osade ani nezažil. Presne to bol okamih a jedinečná chvíľa môjho učenia sa. Veľmi rýchlo som pochopil, že musím Tibora nasledovať a nebyť len zábavou pre mladé dievčatá. Začal som ho nasledovať a navštevovať konkrétne miesta a ľudí, ktorých si vyberal pre svoje snímky. Uvedomil som si, akým bol skvelým portrétistom a aký je portrét a správny výber človeka dôležitý pre dokument. Nastali mesiace fotografovania, vyvolávania a zväčšovania jeho snímok.
S Tiborom Huszárom som prešiel veľa rómskych osád. Rok 1990.
V tom čase som už spolupracoval s týždenníkom Štýl. Fotografoval som pre nich reportáže so sociálneho prostredia, akým boli napríklad nočné kluby a rôzne témy ako patologickí hráči, ľudia na drogách a opustení ľudia v domovoch dôchodcov. Veľmi ma to bavilo a priznám sa, mal som aj dobrý pocit z vykonanej práce. Blížil sa rok 1995 a prijímačky na pražskú FAMU. Tam som sa prvýkrát stretol s pedagógmi FAMU. Dodnes si pamätám, ako mi profesor Šmok, o ktorom toľko rozprával aj Tibor Huszár, pri ústnej obhajobe, pri ktorej profesor Birgus neveril vlastným ušiam, že nepoužívam teplomer na určenie teploty vývojky a produkty v zátiší som namiesto veľkého formátu nafotografoval svojím kinofilmom, dal poslednú otázku: Kto napísal Tri gaštanové kone? Uvedomil som si, že som uspel a že ma podporia. Tak aj bolo. V roku 1996 nastalo obdobie priateľstiev a veľkej osobnej skúsenosti na najlepšej škole pre fotografiu.
Túto fotografiu si Tibor pomýlil so svojou s komentárom, „Matúš pozri na ňu nie je skvelá?“. Bola moja. Rok 1991.
Ešte nemôžem nespomenúť, ako Tibor Huszár fotografoval mojich rodičov do svojej knihy o portrétoch. V podstate to nemal vôbec dopredu premyslené. Prišiel k nám na záhradu a obvyklým spôsobom spustil o svojich zážitkoch a zaujímavých príbehoch, ktoré zažil pri pobyte v NY a inde vo svete. A zrazu vykríkol, Matúš, prines bielu plachtu a zavolaj svoju dvojičku, vy dvaja budete držať plachtu. Rodičov posadil na stoličku pred plachtu, ale stále sa mu to zdalo suché a vtom dostal nápad. Nasaďte vášmu psovi budajku. Kto pozná novembrové udalosti, vie, o čo mu šlo. Tibor vedel, že ľudia, čo si kúpia jeho knihu portrétov, vedieť budú. Tým bol geniálny. Stál si za svojim. To svoje si vždy presadil, či u cigánov, väzňov, židov alebo u osobností pri ich portrétovaní.
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015) a IN (2020). Bol niekoľkokrát ocenený doma ako aj v zahraničí, je odborným garantom portálu dofoto, zodpovedný za editovanie esejí, pracuje na rozhovoroch a píše svoj dennik v blogoch. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Pravidelne vystavuje a spolupracuje s rôznymi médiami a vydavateľstvami doma a v zahraničí.
