Musíme sa dostať k jadru – rozhovor Matúša Zajaca s Vasilom Stankom

Člen už ikonickej skupiny Slovenskej novej vlny študentov Pražskej FAMU v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Spôsob jeho tvorby nás núti do hĺbky uvažovať a až detailne rozpitvávať prepracovanú schému v danom obraze. Niekedy až surrealistické prvky, prepojené s hravosťou a dynamikou v čiernobielych škálach sú tak výrazné a zložité v skladbe obrazu, že tvorba Vasila Stanka sa vpíše do vašich sŕdc a pamäti.

Osemdesiate roky a FAMU.

Naša tvorba z osemdesiatych rokov sa neustále dostáva do povedomia kultúrnej verejnosti, aj momentálne sa na nás kunsthistorici obracajú, aby sme realizovali výstavy v tomto duchu. Čiže štúdium na Pražskej FAMU malo skutočne význam.

Čo pre Vás v tom čase znamenal profesor Šmok?

Bol skvelý v pedagogických polohách, ale aj zároveň bol aj diplomatom. Držal nad nami v nevľúdnych časoch ochrannú ruku a tak sme sa mohli cítiť voľní vo svojom vizuálnom prejave. Tieto jeho vlastnosti sme naplno docenili až neskôr a uvedomili sme si jeho pomoc hlavne v slobodnom myslení v komunistickom režime. Diela, ktoré sme v tom čase realizovali, môžem teraz nazvať pokusom až experimentom a bol to práve profesor Šmok, ktorý nám pri ich obhajobe veľmi pomohol. Bez tejto pomoci by sme asi naše diela neuskutočnili. Na druhej strane profesor Šmok nebol úplne kompetentnou osobou, ktorá by dokázala ohodnotiť výtvarný zámer našej tvorby a s úsmevom tvrdil, že „ nedokážem ohodnotiť tieto vaše ko…..y, ale dávam Vám voľnú ruku“. Niekto by to mohol brať ako výsmech, ale ja som to práve naopak bral ako toleranciu a vážil som si, že nás tým pádom nechali na pokoji v rámci tvorby. Samozrejme sa tým aj on sám stal ohrozeným. My sme si to ani v tom čase neuvedomovali, pretože sme v prvom rade museli všetky zadania odovzdávať na čas a niekedy sme ani netušili, kedy bola sobota či piatok. To štúdium bolo veľmi náročné, ale zároveň sme mali tvorivú slobodu a to je to najcennejšie. FAMU patrí medzi školy, ktoré majú na päťdesiat percent náplň umeleckú a v rovnováhe aj tú úžitkovú, čiže technickú. My sme sa etablovali viac do tej schémy umeleckej a keď niekto neovládal trebárs úplne dokonale chémiu či optiku, nebol vyhodený zo školy a mohol si tie skúšky realizovať na viac krát. Tým nám dali jasne najavo, že stoja pri našej tvorivosti.

V tom čase prekvital komunizmus a vo vašej tvorbe sa objavovala hlavne myšlienka, realizovaná v aktoch. Ako to bolo s toleranciou?

Nešlo len o akty, ale skôr o konceptuálny prístup ku tvorbe a to sa veľmi ťažko chápalo hlavne na filmovej škole, pretože v tom čase prekvitala dokumentárna fotografia a učilo tam niekoľko významných dokumentaristov ako pán Braný či Pavel Štecha. Samozrejme sa na škole realizovala „klasika“ Sudkovho typu v tom českom duchu a my sme ju vlastne nabúrali nekonvenčným prístupom, ktorý bol úplne iný. Tento konceptuálny prístup toleroval hlavne profesor Šmok a tým nám otvoril dvere do galérii. Napríklad sme mali za úlohu vytvoriť knižku a Tono Stano si vybral tému „fóliovníky“, kde hľadal akýsi výraz doby v architektúre. Postupne to začali tolerovať aj dokumentaristi vyučujúci na škole. Vlastne my sme skoro každé jedno cvičenie poňali úplne inou formou, ale v podstate sme zadanie spĺňali. A to beriem ako toleranciu.

Ako na to celé pozerali dokumentaristi?

Oni sa s tým nevedeli z počiatku zrovnať. Viem, že tam bol pomerne drsný boj, ale potom keď videli, že je to vlastne niečo úplne nové, snažili sa cez literatúru a reflexiu zo zahraničia pochopiť tento smer a nakoniec profesor Šmok povedal, „pozor, na toto mi nešahejte“ a tým nám veľmi pomohol.

Anna Fárová. Ako to ona vnímala?

Ona mala veľký cit vypozorovať potenciál daného autora. Vezmime si, že objavila Bressona a v tom čase o ňom vydala knižku, tak isto Koudelku či Sudka a ďalších, takže stretnutie s ňou malo obrovský význam. Mali sme možnosť s ňou osobne preberať naše fotografie aj názory. Vyslovene ju bavilo sa zaoberať našimi projektmi. Pani Fárová mala veľmi ťažký život a podstate bola odrezaná od výučby na školách, pretože podpísala chartu a jej životný osud sa nedá ani popísať. Bola sledovaná políciou a nemohla vykonávať slobodne svoju prácu. Napriek tomu sme si k sebe našli vzájomnú cestu, čo bolo pre mňa obrovským obohatením do budúceho života. Nakoniec sa naša spolupráca ukázala ako správna a postupne sa naša tvorba dostávala aj do zahraničia. Až neskôr niekoho napadlo, že by sme sa mohli nazvať Slovenská nová vlna, pretože sme boli všetko Slováci.

Ako vnímate odlišnosť autorov Slovenskej novej vlny?

Na „Koleji“ vznikalo sebakritické myslenie. Naozaj sme si navzájom veľmi pomáhali nielen ako modely, ale aj v analyzovaní výstupov a to nás neustále nakopávalo. Niekedy to malo vyššiu intenzitu, ako na samotnej škole pri konzultáciách s pedagógmi. V podstate vznikala vzájomná provokácia, pretože ak druhému ukazujete chyby a tým sa mu aj zároveň „vysmievate“, na druhý deň ich už nezopakuje a tým nabudíte veľmi rázne pokroky. My sme sa tak zomkli v tom našom prostredí, že tam už nebolo pre nikoho ďalšieho z vonka v podstate miesto. Dnes sa, žiaľ, kritické myslenie u študentov vytráca a to je veľká škoda.

Jano Pavlík? Ako ste ho vnímal.

Ja by som chcel povedať o Pavlíkovi jedno. My sme boli jeho kyslík. On bol zapálená síra, ktorá sa potrebovala nadýchnuť a keď mala veľa kyslíku, tak začala horieť. On sa svojou energiou a slobodou úplne zapálil a zároveň sa mu tá energia nemohla dopĺňať a navracať v jeho bežnom živote. Jeho tvorba niesla akýsi raketový spôsob a prejavovalo sa to aj v jeho životnom štýle a v okruhu ľudí, ktorých v svojich psychických náladách vyhľadával. Keď nastal u neho psychický zlom, bol som v tom čase na vojenčine, a on vtedy v sebe cítil strašnú bolesť, ktorú premosťoval aj do svojich diel ako signál. Ako by neuniesol osamostatnenie, keď sa každý z nás začal venovať vlastnému životu. Je to strašne zložité a zároveň smutné  pochopiť, že sa rozhodol opustiť život v akejsi trýzni.

Prečo ste sa viacerí rozhodli ostať mimo Slovenska?

My sme to tak cítili, že je Praha v podstate naše tvorivé rodisko. Keď sme prišli do Prahy, nevlastnili sme ani fotoaparáty a nemali sme žiadne technologické vybavenie. Niektorí naši spolužiaci zo Slovenska študovali na FAMU externe a boli v tom čase už hotovými fotografmi a mali svoje zázemie na Slovensku. Naše kryštalické zázemie sa vytvorilo v Čechách a logicky sme ďalej figurovali tam. Samozrejme sa naše diela vystavovali aj v rámci Slovenska, a tým sme sa dostávali do povedomia. Praha bola už v tých časoch aj v umení kozmopolitné mesto, v ktorom sa cítim veľmi dobre a moje zotrvanie dáva určitú logiku.

Vašu myšlienku ste si dopredu navrhoval skicou ?

Vždy vznikala príprava v rámci zadania v danom cvičení. Keď som pôsobil na FAMU, dostávali sme v rámci žánrov rôzne zadania a tie som premosťoval do svojich myšlienok. Preto impulzívne vznikali netradičné formy. Neskôr sme si navzájom zadávali samým sebe rôzne zadania mimo výučby a začali sme pracovať aj formou skíc a konfrontáciou v realite, pri ktorej vznikala realizácia myšlienky. Milota Havránková rozvíjala niečo podobné so svojimi študentmi vo formálnej rovine a my sme to neskôr na FAMU posunuli do obsahu. Hlavne v zadaniach portrét, ilustrácie či akt. Všetko sa to odohrávalo v okolí nášho bývania. Bolo to viacero úžasných miest a Prahu sme si pri tom úplne osvojili, udomácnili sme sa v tých miestach a vytvárali sme si tam improvizovaný ateliér.

Ako vznikol nápad so zrkadlami premostených do surrealizmu?

Už sa dostávame do obdobia v deväťdesiatych rokoch, keď som nastúpil na vojenskú službu na jeden rok. Na vojenčine som si vytvoril u jedného scénografa priestor na realizáciu. Hľadal som rôznych ľudí na ulici a zároveň vytváral akýsi šatník. V tomto čase ma napadlo, že by som mohol priestor narušiť aj odrazom zo zrkadiel. Po návrate do Prahy som postavil „stafáž“ zo zrkadiel, ktoré používam scénograficky. Dokonca sa ma aj Jan Švankmajer pýtal, ako to robím, pretože išiel natáčať svoj film a zaujala ho táto surreálna práca v priestore. On ako surrealista cítil toto napojenie v priestore.

Venovali ste sa aj pedagogike?

V rámci štúdia na FAMU som si dokončil aj pedagogické minimum a tým som mal otvorené dvere aj týmto smerom. Nikdy som na tom nestaval a vlastne ani prioritne neučil. Skôr sa zameriavam na užitú fotografiu. Dlho som pracoval s Rudom Prekopom v archívoch, kde sme mali možnosť nasávať moderné umenie, vystavované v galériách. Samozrejme si držím v hlave predstavu, čo a ako by som povedal študentom o výtvarnom umení, ale neberiem to ako moju cieľovú rovinu.

Čo je dôležité pre mladých ľudí túžiacich sa venovať umeleckej fotografii dnes?

Strašne dôležité je aby sa v prvom rade študent zapálil a hneď sa naučil svoju myšlienku realizovať. Ako náhle začne dlho rozmýšľať, ako s tým naloží, zbytočne sa zahltí nervozitou. Je to komplikované, pretože každý je v svojom zmysle odlišný a má inak nastavený rytmus. Fotografia to má dnes veľmi ťažké a stále neviem, či v budúcnosti to bude rovnocenný obor s porovnaní s inou prácou. Umelec by mal neustále na sebe pracovať a mať okolo seba blízkych, ktorých názor mu pomôže k umocňovaniu svojich myšlienok premostených do fotografie, Treba si uvedomiť, že technika je len nástroj a utápať sa v rôznych technológiách zbytočne degraduje tvorivosť a odpútava fotografa od myšlienky. Tým prestáva premýšľať cez fotografiu, ale zaoberá sa vedľajšími podnetmi.

Dnes je študujúcich fotografov desaťnásobne viac ako za vašich čias. Nezabije to fotografiu ako umenie?

Odborník rozpozná kvalitu danej fotografie. Laik to samozrejme nerozpozná a skutočne by mal v tejto súvislosti rozhodnúť skúsený kurátor, ktorý dokáže vyčleniť hodnotnú fotografiu. Je naozaj pravda, že tých fotografii je dnes strašne veľa, no musí sa to pomenovať a triediť a vtedy nám naozaj ostane málo diel. Musíme sa dostať ku jadru a to musia urobiť kunsthistorici či pedagógovia, proste fundovaní ľudia. Samozrejme by tieto osobnosti mali dať miesto a priestor hodnotám a vtedy to bude v poriadku.

Ako inscenovaný fotograf vníma priamu dokumentárnu fotografiu?

Ja to obdivujem. Voľakedy ako dieťa som chcel byť policajtom, bavilo ma to riziko, ale neskôr ma napadlo, čo keby som bol hercom a hral toho policajta. Chápete? V dokumentárnej fotografii sa objavovali hrdinovia, ktorí boli vo vypätých situáciách a boli schopní poukázať svojim rizikom na daný problém. Ide o to, aby výpoveď nebola len o jednej fotografii, ktorá môže byť zavádzajúca ako Capa o zastrelenom republikánovi, vtedy môže nastať diskusia o aranžovaní, ale aby šlo o komplexnú dokonalú sériu fotografii, ktorá naozaj vypovedá o danej problematike. To si cením a ak to ten fotograf urobí a prežije to, klobúk dolu. No pozor, dnes existujú nájomní fotografi, žurnalisti. Musíme si uvedomiť, kto to robí a ako to vzniká, aby nevznikla manipulácia. Tí najlepší dokumentaristi do svojho príbehu vkladajú niečo navyše: originalitu v rukopise a myšlienke.

Dokumentárni fotografi ako Anders Petersen, alebo Libuše Jarcovjáková prenikli do intímnej zóny a to už má veľa spoločného s vašimi fotografiami.

Áno to súvisí s obdobím. Aj Jan Jindra takto fotografoval tento svet a momentálne taká vizuálna nedokonalosť pomohla Libuši Jarcovjákovej. Títo fotografi sa dostali na dané miesta a premýšľali o tom, ako tú konkrétnu fotografiu spracujú a to je ten hlavný posun od reportérov, zachytávajúcich len realitu. Naozaj je dôležité stať sa súčasťou príbehu.

Pripravuje sa nová kniha o Slovenskej novej vlne. V akom je to štádiu?

Niekedy sa spolu stretávame v našich ateliéroch a porozprávame sa o našich dielach. Dávame dohromady novú knižku a ku nej novú výstavu. Pôjde o dokumenty o našej vtedajšej tvorbe a dobe, v ktorej vznikala, ku ktorým priradíme výber našich diel. Určite to bude iné ako predošlá kniha.

Čo pre Vás znamená analógová fotografia?

Svojprávne médium, ktoré má priestor aj v dnešnom čase a neverím tomu, že sú fotografi, ktorí digitalizáciou zničia fotografiu z minúty na minútu a analógová fotografia zanikne. Ja si myslím, že to nenastane a v hoci menšom merítku, ostane tu stále aj fotografia vytváraná hĺbavejším spôsobom.

Vasil Stanko (*1962) v rokoch 1977-1981 študoval na strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a potom do roku 1988 fotografiu u profesora Jána Šmoka na pražskej FAMU. V jeho tvorbe nájdeme akty a figurálne kompozície, ako aj portréty a reklamnú fotografiu. Patrí do skupiny fotografov Slovenskej novej vlny. Ide o jednu z najvýraznejších postáv inscenovanej fotografie v súčasnosti.