Ľuboš Dubovský so svojou sériou o výrobcovi tradičných ľudových hudobných nástrojov, ktorý je viazaný v súžití s prírodou – Stano, vyhral súťaž dokumentárnej fotografie DOFOTOS 2017. Ľuboš je zatiaľ absolútne neznámy autor vo vírivých vodách dokumentárnej fotografie. Jeho dlhodobá snaha o cennú dokumentárnu fotografiu ešte ako tak prežívajúcej prirodzenej kultúry bytia našich predkov je veľmi opodstatnená.
Ako začala osobná cesta spoznávania fotografie, prečo ťa vôbec zaujala?
Fotografia ma zaujala svojou schopnosťou zachytiť okamih, zastaviť čas, možnosťou prejaviť sa.
Keď som bol malý chlapec, náš otec zaznamenával svoje okolie na dvojokú zrkadlovku Yashica a mňa ten aparát fascinoval. Často som s otcom trávil čas v tmavej kúpeľni pri vyvolávaní filmov a zväčšovaní fotiek, tam to do mňa bolo zasiate. Neskôr, už v dospelosti, som sa k fotografovaniu dostal práve kvôli otcovej Yashice, ktorú som po ňom zdedil. Vtedy ma viac zaujímala a priťahovala fotografická technika ako fotografia samotná. Kúpil som si zrkadlovku na kinofilm a začal som šialene cvakať všetko okolo seba. Cez hromadu gýču som sa postupne precvakal k poznaniu, že bez ľudí mi fotografia nedáva zmysel. Každý môj vtedajší obrázok bol len tuctovou informáciou o tom, aký bol na kopci výhľad, ako zapadá slnko, aká bola hmla, prípadne ďalšie vizuálne efektné výjavy. Dostával som na tieto obrázky síce pochvalnú odozvu, ale prestávalo mi to dávať zmysel. A tak som začal skúšať fotiť ľudí. Vytvoril som si vtedy akýsi svojský „konceptuálny“ prístup, ktorým som si v podstate obhajoval svoju neschopnosť priblížiť sa k ľuďom, ale predsa len som sa posunul ďalej… To boli začiatky.
Kedy si začal vnímať, že existuje dokumentárna fotografia ako umenie, ktoré má originál myšlienku a odkaz v jedinečnom vizualizovaní obrazu?
Dokumentárnu fotografiu som obdivoval od začiatku. Vždy som dokument vnímal ako vrchol fotografického umenia, ale trvalo pomerne dlho, kým som sa odhodlal na to, aby som dokument začal fotografovať. Ako som spomenul, až postupom času ma stále viac zaujímali na fotke ľudia a ich príbehy. Dlhšiu dobu som ale nevedel prelomiť akúsi bariéru, kvôli ktorej som sa nevedel s fotoaparátom priblížiť k ľuďom fyzicky ani mentálne. Po tom som mal dlhú prestávku vo fotení, počas ktorej som sa venoval tradičnej slovenskej kultúre a myslím, že aj táto prestávka mi pomohla. Spoznal som zaujímavých ľudí, ktorí žijú tradičnou kultúrou a to ma vrátilo späť k fotke. Začal som týchto ľudí fotografovať, pochopil som, aký je zmysel fotografie, že vizualizácia človeka je dôležitá nie len pre efekt. Začal som čítať knihy, skúmať dokumentárne fotografie a ľudské príbehy zachytené na fotografii ma pohltili. Fotografia mi teraz dáva oveľa väčší zmysel.
Ľuboš Dubovský – Stano
Aké sú tvoje fotografické vzory, tvorba autorov, ktorí ťa inšpirujú?
Vzory nemám, zaujíma ma však tvorba niektorých autorov a najbližší mi je sociálny dokument, zobrazujúci pre nás neviditeľné obrazy ľudí žijúcich na odľahlých miestach. Napríklad Martin Martinček a jeho ľudské príbehy sú pre mňa inšpirujúce. Tiež Pavol Breier ma oslovil svojimi pastiermi. Obdivujem aj dielo velikánov československej fotografie Josefa Koudelku, Antonína Kratochvíla, Tibora Huszára a ostatných majstrov dokumentárnej fotografie. Zaujíma ma aj tvorba Matúša Zajaca, pretože pracuje s výtvarnými prvkami, ktoré posúvajú jeho fotografie do expresivity. Tento jeho prístup je u nás ojedinelý a výnimočný, pre mňa inšpirujúci.
Sú podľa teba fotoservery a podobné web prezentácie účinné v správnom chápaní dokumentárnej fotografie a aké máš ty s nimi skúsenosti?
V správnom chápaní fotografie sú fotografické servery pre dokumentárnu fotografiu absolútne nevhodné miesto na prezentáciu. Ich administrátori a tiež komunita nie sú dokumentaristi, a tak na týchto miestach ostáva dokumentárna fotografia nepochopená. To platí aj pre Facebook a iné sociálne siete. Dokumentárna fotografia je náročná nielen pre autora, ktorý musí pracovať s ľuďmi, cestovať, komunikovať, zvládať nástrahy a fotografické remeslo, ale aj pre diváka. Divák neprežíva fotku tak ako autor a musí teda fotografii rozumieť a vnímať, aby ju pochopil. Respektíve dokumentárna fotografia nie je typ fotografie pre kvantitatívny konzum a nadšené ovácie. Tu ide o ľudské príbehy, ktoré sa nedajú vnímať povrchne spôsobom páči sa či nepáči sa.
Ako si sa dostal ku skutočnosti, že existuje na Slovensku súťaž dokumentárnej fotografie „DOFOTOS“, dlho si váhal prihlásiť sa a veril si v jej serióznosť?
Magazín „dofoto“ sledujem od jeho začiatku a od prvej chvíle som bol veľmi rád, že vznikol. Nakoľko na Slovensku nič podobné neexistuje, sledoval som s potešením každý nový príspevok, súťaž DOFOTOS mi samozrejme nemohla uniknúť. Pri vyhlásení súťaže to so mnou moc nepohlo, ale každý ďalší deň sa pokušenie poslať fotky zväčšovalo. Nakoniec som asi po mesiaci od vyhlásenia poslal sériu STANO a som rád, že som získal prvé miesto, pretože ma to znovu posunulo o čosi ďalej. O serióznosť súťaže som nemal obavy, nakoľko zloženie poroty bolo seriózne.
Ľuboš Dubovský – Stano
Ako si poňal výhru v tejto súťaži, zvýšila tvoj pocit o ešte väčšie snahy, máš pocit zmeny v uhle svojho vnímania dokumentárnej fotografie?
Samotná výhra nezmenila môj pohľad na fotografiu, skôr na seba samého. Uvedomil som si, že mám odrazu väčšiu zodpovednosť robiť fotografiu čestne, dotiahnuť začaté.
Čo pre teba znamená slovenská (valašská, fujarová) ľudová kultúra, ktorú začínaš postupne dokumentovať?
Valašská kultúra v pôvodnej podobe už na Slovensku neexistuje. Bola zničená smernicami Európskej únie a určitým pokrokom. Podobne hudobná pastierska kultúra, do ktorej patrili gajdy, fujara, rôzne píšťaly a iné pastierske nástroje zo salašov takmer úplne vymizli. Táto pastierska hudobná kultúra sa presunula do dedín a miest, čo ju značne ohrozuje, pretože sú snahy hrať na týchto nástrojoch hudbu, ktorá s tradičnou kultúrou nemá nič spoločné. Nakoľko som do určitej miery súčasťou tejto hudobnej kultúry, pretože som výrobca pastierskych hudobných nástrojov a tiež interpret, veľmi mi záleží na zachovaní tejto tradície. Nakoniec aj klasický sociálny dokument vo fotografii je na Slovensku podobne ohrozený rôznymi novými prístupmi, a tak môžem spojiť dve pre mňa dôležité veci a snažiť sa o ich zachovanie. Pri fotografovaní avšak nedokumentujem tradičnú valašskú kultúru, pretože, ako som spomenul, prakticky zanikla. Dokumentujem jednotlivcov, ľudí s charakterom, ktorí inklinujú k tradícii a snažia sa každý svojim spôsobom o jej zachovanie.
Dokumentovať život človeka s milovaným zvieraťom je blažené. Fotografia „Stana“ s koňom v potoku je výborná. Ako to preciťuješ a dávaš ten svojsky pohľad do výslednej fotografie?
Fotografujem intuitívne a podľa pocitu. Nemám žiadny systém, iba používam v praxi skúsenosti a vedomosti doposiaľ nadobudnuté. Fotografia v potoku je výsledok pochopenia súvislostí, predvídania a mojej rýchlej reakcie. Boli sme s jeho kobylou na prechádzke a odrazu s ňou Stano zišiel z chodníka a išli cez vodu, pretože kôň má problém ísť po lávke. Musel som si rýchlo nadbehnúť a stihnúť fotiť… Mám rád túto fotografiu, ale v tejto eseji sú fotky, ktoré si cením možno viac. Nie sú tak efektné, ale ako autor som musel kvôli nim vynaložiť viac úsilia aby vznikli.
Ľuboš Dubovský – Stano
Akým spôsobom hľadáš priamy kontakt s fotografovanými osobami, ako sa konkrétne komunikuje s fujaristami/fujarášmi pri fotografovaní?
Ja si na fotografovanie vyberám ľudí nielen podľa výzoru, ale aj podľa charakteru. Človeka, ktorého idem fotografovať, teda musím aspoň trocha poznať. Fujaristov a výrobcov viac-menej poznám, a tak to mám s nimi ľahšie. Len je rozdiel s nimi trebárs hrať a rozdiel je ich fotografovať v ich súkromí. Tam ľudia všeobecne nemajú moc radi, keď na nich dlhodobo mieriš fotoaparátom a zvlášť pri dokumente, kedy idem k ľudom dosť blízko. To si vyžaduje veľa času, trpezlivosti a pokory z obidvoch strán. Napríklad sériu 15-20 fotografií jedného človeka, s ktorými som spokojný, som fotografoval rok a viac. To znamená, že je potrebné s ľuďmi tráviť čas, byť úprimný a čestný. Potom už záleží na nich, do akej miery sa mi otvoria a do akej hĺbky svojho osobného priestoru ma pustia. To samozrejme platí nielen pri fujaristoch, ale pri každej dokumentovanej komunite.
Dôverne poznáš zákulisie slovenského folklóru, nemáš chuť ukázať jeho málo vídanú tvár výnimočnými fotografiami, alebo je to skôr tabu?
Nemyslím si, že by bolo zákulisie folklóru tabu. Určite je to zaujímavá téma, ale mňa zatiaľ fotograficky neláka. Folklór je divadlo. Tým myslím že to, čo sa odohráva na javisku je všetko vopred nacvičené a v zákulisí sa už len ľudia sústredia na to, aby bol výkon podaný čo najlepšie. V podstate je o tom každý backstage, zákulisné fotenie. Ono je to celé trocha strojené a ja mám rád prirodzenosť.
Ako vieš zladiť svoje povolanie, rôzne hobby, a najmä rodinu práve s realizáciou dokumentárneho fotografovania?
Mám výnimočnú prácu, po ktorej mám čas aj na hobby. Fotografovať chodím cez víkendy, a to zďaleka nie každý, takže mám kopu času aj na moju výnimočnú manželku, ktorá ma vo všetkom podporuje.
Ako výherca súťaže „DOFOTOS 2017“ si sa zúčastnil workshopu Matúša Zajaca s rómskou tematikou. Aké sú tvoje vnútorné zážitky a ako si spokojný so svojim fotografickým výkonom?
Tento workshop bol pre mňa veľmi zaujímavý a poučný. Bol plný emócií a nových skúseností. Rómovia sú zvláštne, svojské osobnosti, a tak tam nebolo ľahké fotografovať. V podstate ísť do osady s fotoaparátom, fotografovať spôsobom, kedy ideš blízko k ľuďom, ktorých vidíš prvý krát v živote, to je samé o sebe extrémna situácia. V niektorých prípadoch, ako sme sa sami presvedčili, aj nebezpečná. Všeobecne, väčšinou nemali s fotením problém, a tak som tam predsa nejaké fotky urobil. Pravdupovediac, išiel som tam s tým, že možno žiadne fotky neprinesiem, pretože som si tam išiel hlavne pre skúsenosť a poznatky. Fotky som tam nakoniec urobil, ale o spokojnosti by som mohol hovoriť asi až po dlhšej dobe fotenia konkrétnej komunity. Každopádne som ale vďačný za možnosť tam byť a niečo nové sa naučiť o dokumentovaní.
Týmto sa chcem zároveň poďakovať lektorovi Matúšovi Zajacovi za účasť na workshope, ktorá mi bola umožnená vďaka výhre v súťaži DOFOTOS.
Plány do budúcnosti, výstava, nebodaj kniha, alebo radšej skromná prezentácia, naďalej študovanie dokumentárnej fotografie a tým aj rozmanitého života ľudí?
Plány do budúcnosti som už mierne načrtol. Chcem sa naďalej venovať dokumentovaniu vzácnych ľudí. Ľudí, ktorí niečo v živote dokázali a vytvorili nie len pre seba, ale aj pre spoločnosť a dobro veci. Ľudí, ktorí poctivo žijú svoje životy…
Ak sa mi podarí dokončiť začaté, budem pravdepodobne chcieť vydať knihu, ale to je otázka ďalekej budúcnosti, pretože mám v pláne dokumentovať viaceré témy. Je to ešte veľa náročnej práce, ktorá vyžaduje veľa času a tiež vzdelávania sa. To patrí ku každej tvorbe, bez toho by to nešlo.
Ľuboš Dubovský – Stano
Publicista. Vysokoškolský pedagóg, nadšenec kvalitnej dokumentárnej fotografie, svojím kritickým pohľadom na fotografiu sa zamýšľa nad tým, čo by malo byť odkazom dokumentárnej fotografie pre budúce generácie. Hodnotí súčasný stav českej a slovenskej tvorby, pripravuje blogy a rozhovory s fotografmi a ľuďmi, ktorí majú vyhranený názor na dokumentárnu tvorbu.
