Príchod do „Sudkovej“ Prahy mal pre mňa obrovský význam. Áno, mal som za sebou skúsenosti, ale tu som dostal do mozgového zásobníka naozajstný náklad. To obrovské šťastie, že ma ešte učil profesor Jan Šmok, ikona a s pani Annou Fárovou v tých časoch asi najväčšia osobnosť. Teoretik, pred ktorým mal rešpekt každý významnejší fotograf. Pri čítaní jeho skrípt som si stále pripadal ako na „Matfyze“. Striktne mi trhal zväčšeniny, na ktorých som pracoval celé noci v malej komôrke. Utvrdilo ma to len v jednom. Dobrých fotografii je veľa, ale tých naozaj dobrých, čo ostávajú v pamäti, je málinko a treba sa naučiť vybrať tú správnu. V tých časoch som ani netušil, aké to bude pre mňa v budúcnosti dôležité, pri práci lektora a kurátora. Ďalším významným článkom môjho vzdelávania bol profesor Vladimír Birgus. Ukázal mi uňho doma originálne fotografie Williama Kleina a vôbec som nechápal, ako mu môžu visieť doma na stene. Jeho knižnica ma až tak neočarila, bol som zvyknutý na veľký rozsah knižníc z domova, ale jeho prehľad z histórie fotografie bol počas štúdia neprekonateľným zážitkom, hoci autorov vyberal podľa svojho cítenia a expresívnu tvorbu vynechal, ale k nej som sa dostal aj sám o pár rokov neskôr. Prednášky sa niesli v tempe. Sprevádzal ich osobnými príbehmi, čo bolo pre budúci prehľad veľmi poučné, rovnako ako bolo zaujímavé dozvedieť sa z odborného hľadiska osobný názor na diela vytvorené Sudkom a Saudkom. Teda na rozdiel medzi umelcom a tým, čo sa staval do role umelca a vlastne bol neustále na hrane medzi umením a gýčom.
Matúš Zajac – Gypsies; VŠVU ateliér profesora Ľuba Stacha & Jindřich Štreit.
Rád by som spomenul niekoľko mien, ktoré ma utvrdili v tom, že má cenu zaoberať sa dokumentom na doraz. Prvý v rade je Viktor Kolář a jeho temná Ostrava, do ktorej napísal úvodný text môj otec. Jeho význam pre moju budúcnosť si uvedomujem až teraz po toľkých rokoch. Áno, môj otec mi vie na rovinu povedať, čo áno a čo nie a odôvodniť to pár vetami. Viktor Kolář mi naozaj ukázal cestu v jeho čiernosivom vnímaní duše, v tom, ako je dôležité vnímať figúru vo svetle a v priestore. Ďalším skvelým dokumentaristom, ktorý vyučoval v Prahe, bol profesor Jindřich Štreit. Bol som až v šoku, koľko študentov mu chodí za chrbtom a snaží sa mu dostať pod kožu. Až neskôr som to pochopil v študentských publikáciách, ako sa snažia stať aj jeho vizuálnou súčasťou, čo mne osobne prekážalo. Jindřich Štreit ma učil ako vnímať človeka. Veľmi systematicky učil ako pristupovať k fotografovaniu človeka. Keď si vnímavý, tak sa veľa naučíš, nie zo slov, ale z vnemov a vnímať prístup pána Štreita bolo veľkým zážitkom a zároveň školou.
Matúš Zajac – Gypsies; VŠVU ateliér profesora Ľuba Stacha & Jindřich Štreit.
Jedného dňa sme sedeli v dákom pre mňa neznámom bare a diskutovali s ďalším skvelým dokumentaristom Pavlom Diasom. Mal svoju Leicu položenú na barovom pulte a vášnivo diskutoval o fotografovaní dostihov. Zrazu vystrelil a rýchlosťou blesku začal fotografovať staršiu ženu v parochni ovešanú ťažkými šperkami. Pripadal som si ako v Paríži za čias Brassaïa. Bolo samozrejme skvelé mať pri sebe v Prahe priateľov, z ktorých sú momentálne osobnosti na Českej scéne. Jirko Macht bol pre mňa človekom, ktorý mi ukázal nočnú Prahu v inom ako turistickom svetle a obdivujem jeho zanietenosť pre fotografiu. Matej Mlčoch mal neuveriteľné zázemie. Jeho otec, ktorý mi otváral v Prahe pred nedávnom výstavu, je jedným z najvýznamnejších kunsthistorikov v Českej republike a som šťastný, že som ho mohol osobne spoznať. S Karlom Tůmom a Vítom Šimánkom sme založili dokumentárnu skupinu Rovnými nohami a naozaj sme boli názorovo jednotná partička. Vystavovali sme od Berlína po Bratislavu a veľa som sa od chalanov naučil.
Na VŠVU, kde som pokračoval v štúdiu, sa mi celkom podlomili kolená. Mali úplne iný prístup k tvorbe a k fotografii. Nerozumel som vôbec o čo im vlastne pri výučbe ide a trvalo mi dlho, kým som si našiel pochopenie. Aj tu musím spomenúť mená, ktoré mi pomohli zorientovať sa na vlastnej vizuálnej ceste. Z teoretického hľadiska to bol predovšetkým Marián Paukov a jeho energické prednášky, aj mimo školy. Ďalšou osobnosťou bola profesorka Ľuba Belohradská, ktorá prednášala dejiny umenia s ohromnou vášňou a ukázala asi každému študentovi ako je aj pre fotografa dôležite poznať umenie komplexne. Na škole pôsobil aj teoretik fotografie Vladimír Vorobjov, ktorý vycítil moje smerovanie a doporučil ma do ateliéru profesora Ľuba Stacha. V ateliéri a najmä na workshopoch som sa opäť stretol s priateľmi z FAMU. Naozaj musím poďakovať Ľubovi Stachovi, že mi dal v jeho ateliéri voľnú ruku a dostal som možnosť naplno sa venovať dokumentárnej fotografii v praktickej aj teoretickej časti štúdia.
Milota Havránková bola akýmsi mostíkom z Prahy do Bratislavy a otvorila mi dvere poznania k inscenovanej fotografii. Musím spomenúť ešte jedného výborného človeka a skvelého fotografa. S Jozefom Sedlákom som pracoval na mojej praktickej diplomovej práci zo života imigrantov v Berlíne a jeho konzultácie mi dali veľmi veľa poznatkov. Fotografie z diplomovej práce boli potom niekoľkokrát vystavované v Európe.
Matúš Zajac- Imigranti v Berlíne; FAMU & DP VŠVU s Jozefom Sedlákom.
Hľadať odpoveď na otázku, či je štúdium fotografie naozaj dôležité, je náročné, ale moja odpoveď je jasné áno, len si treba vybrať to správne štúdium. A prečo to všetko vlastne píšem? V Prahe sa učilo remeslo a disciplína, pričom sa na študenta vytváral určitý tlak aj v teoretickej rovine. Pamätám si, ako mi na skúške dal pedagóg optiky vypočítať jas odrazu z plafóna na jeho hodinky. Nevedel som a vyrazil ma s tým, že tú skúšku spravil Tono Stano na deviatykrát a nabudúce sa na mňa teší. Stará zásada výtvarných akadémii spočívala v technickom zvládnutí práce s tým, že autor až neskôr dozreje k vlastnému vizuálnemu výrazu. Na VŠVU sa vychováva umelec od začiatku s dôrazom na slovnú obhajobu svojho „umenia“ a sociálny dokument je na okraji. V čase mobilov sa ironicky naplňuje stará Teigeho poetistická pravda, že každý je sám sebe umelcom. S odôvodnením, že ide o „staré“ videnie sa vytratila poctivosť a najmä prístup k človeku.
Dokumentárnu fotografiu nerozlišujem na starú a novú, ale na dobrú a zlú podľa abecedy, ktorú ma naučili moji učitelia.
Dokumentárny fotograf, pedagóg, kurátor. Vydal knihy Podoby viery (2011), OUT (2014), Anton Srholec – Bezdomovec z povolania (s Pištom Vandalom, 2015) a IN (2020). Bol niekoľkokrát ocenený doma ako aj v zahraničí, je odborným garantom portálu dofoto, zodpovedný za editovanie esejí, pracuje na rozhovoroch a píše svoj dennik v blogoch. Vyučuje fotografiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave na Katedre žurnalistiky a vedie workshopy dokumentárnej fotografie. Pravidelne vystavuje a spolupracuje s rôznymi médiami a vydavateľstvami doma a v zahraničí.
