Je to zvedavosť, túžba, cesta – rozhovor Juraja Mareca s Alexandrou Demenkovou

Tvorba Alexandry Demenkovej sa opiera o ľudí. Vyhľadáva komunity žijúce na okraji spoločnosti, nielen sociálne, ale aj vzdialenostne. Častokrát fotografuje na miestach, ktoré sa nenachádzajú na žiadnej oficiálnej mape. V sociálnej fotografii hľadá surový život, emócie a pravdu. Obraz vníma nenásilne a ten sa stal už prirodzenou súčasťou jej života. Nasledujúci rozhovor je o jej vnútornej sile a dôvodoch, prečo fotografuje a ako pristupuje k svojej tvorbe.

Fotografiu si študovala alebo si samouk?

Fotografiu som študovala na Fakulte fotožurnalistiky v Petrohrade v rokoch 2000-2002, ale až v roku 2004 som urobila prvé fotografie, ktoré môžem ukázať. Neskôr som navštívila niekoľko fotografických dielní, medzi ktoré patrí Joe Swart Masterclass z World Press Photo a Reflexions Masterclass, ktorú založila Giorgia Fiorio. V rokoch 2008 a 2009 som bola rezidentkou v Rijksakademie van Beeldende Kunsten v Amsterdame. Ale ak fotografujete, a to platí aj o iných činnostiach, tak istým spôsobom študujete neustále len tým, že žijete svoj život, pozeráte sa na fotografie, fotografujete, rozpamätávate sa na svoje sny, rozvíjate vzťahy, čítate atď.

Aká vnútorná sila ťa drží pri práci na dlhodobých dokumentárnych projektoch?

Neviem. Mohla by som ti poskytnúť pár úplne odlišných odpovedí. Rozhodne je to vnútorná nevyhnutnosť, ktorú je ťažké vysvetliť. Je to „hladné oko“, ako to uviedol Walker Evans. Je to zvedavosť, túžba, cesta. V podstate je to jediné, čo dokážem naozaj robiť.

Ako si vyberáš tému? Často sa zameriavaš na izolované komunity a niekedy aj na biele miesta na mape, napr. tvoja séria z Pokrovky.

Pokrovka vznikla, pretože to je rodné miesto Ludy, mojej blízkej priateľky a pre mňa jednej z najdrahších osôb. Už dlhšiu dobu som tam plánovala vycestovať a nakoniec sa mi to podarilo. Chcem sa tam ešte vrátiť. Nemám pocit, že by som si sama vyberala konkrétnu tému alebo miesto, ale skôr si téma vyberá mňa. Jednoducho tam musím ísť a musím to nafotografovať. Samozrejme, aj ja si vyberám, ale veľmi často jedna vec vedie k inej.

Prečo práve tieto regióny? Čo tam nachádzaš?

Rada sa ocitám v odľahlých a izolovaných miestach, ktoré pre väčšinu ľudí neexistujú. Čo tu nájdem a čo pravdepodobne hľadám, je surový život, emócie a príležitosť mať túto prvotriednu životnú skúsenosť. A možno aj túžba pochopiť, či môžem naozaj zapadnúť a byť súčasťou životného štýlu komunity. Je to niečo viac ako samotné fotografie. Fotografie sú len niečo materiálne a fyzické. Sú pre mňa výsledkom prežívania tejto skúsenosti.

Stalo sa niekedy, že ťa v komunite, ktorú si chcela zachytiť, neprijali?

Nie, čo si pamätám. Ale boli tam niektorí ľudia, ktorí nechceli, aby som tam bola. Keď ma Rómovia vykopli z domu, tak som plakala. Jedným z vysnívaných miest, kde som nedokázala zostať, bolo útočisko pre zvieratá v Spojených štátoch. Bolo to úžasné miesto. Myslím, že priateľka majiteľa na mňa žiarlila a jednoducho to nefungovalo. Najťažšou vecou pre mňa je fotografovanie vlastnej rodiny. Bolo ťažké fotografovať moju babičku a je nemožné, aby som fotografovala svojho otca. On to jednoducho nechápe.

Chápem, že ľudia v zlých sociálnych podmienkach, bez nádeje na lepší život, nachádzajú východisko v nejakom druhu závislosti, napr. v alkoholizme. Ako to vnímaš?

Závislosti som čelila už od raného veku v mojej rodine, ako aj v rodinách mojich blízkych priateľov. Keď som bola malá, myslím, že väčšinu mužov v našom byte by som mohla nazvať alkoholikmi. Bola to realita a nevedela som o tom. Pristupujem k nej rovnako ako ku všetkým ostatným veciam. Je to súčasť života a každodenná rutina mnohých ľudí. Snažím sa k nej pristupovať dôstojne a s pocitom rovnosti. To je tá najdôležitejšia vec.

Ako dlho potrebuješ zostať v komunite, aby si dosiahla intímny kontakt s jej každodenným životom?

Povedala by som, že dovtedy, pokiaľ necítim, že je to to pravé. Kontakt je niekedy veľmi blízky od prvého dňa/okamihu. Môže to tam byť alebo vôbec nemusí. Ale to neznamená, že fotografujete po celú dobu. Len tam zostanete najdlhšie, ako môžete, potom odídete.

Séria „Luda“ je veľmi intímna a jemná. Bolo ťažké presvedčiť priateľku na fotografovanie? Páčil sa jej výsledok?

Ludu som nemusela presviedčať. Stretla som ju, keď som začínala fotografovať v prvej fotografickej škole, ktorú som navštevovala. Spočiatku som fotografovala v jej dome po dobu jedného týždňa (ako súčasť iného projektu, ako som si v tom momente myslela) a neskôr sa ukázalo, že najlepšie snímky, ktoré z toho vyplynuli, boli obrázky v jej dome. Vo fotografovaní som pokračovala aj počas toho leta a trávili sme veľa spoločného času. Myslím, že si to užívala rovnako ako ja. Teda dúfam. Tak proces, ako aj výsledok.

Prečo si myslíš, že ľudia majú záujem o sociálne témy?

Z toho, čo vidím a to, čo je zrejmé, ľudia sa najviac zaujímajú o seba. Nič pre nich nie je dôležité. Pozrite sa na ten nekonečný tok selfies a na ľudí, ktorí ich neustále robia, zdieľajú a komentujú.

Stretla si sa už s kritikou, že sociálna fotografia je špinavá, škaredá a nemá žiadnu hodnotu?

Áno, samozrejme. Často to počúvam. A opäť na prvom mieste v mojej rodine. Moja mama nerozumie, prečo potrebujem fotografovať tých bezdomovcov (dedinčanov, alkoholikov atď.), pretože podľa nej, aj tak každý vie, ako žijú a nikoho to nezaujíma.

Tvoj štýl vyjadrovania nie je tak expresívny ako napr. fotografov Keiza Kitajimu alebo Iliasa Georgiadisa. Máš viac, ako by som to nazval, klasickejší prístup. Čím to je?

Ani vlastne neviem. Možno je to trochu mimo, ale je to tak. Ľudia sa ma často pýtajú, či bol konkrétny vizuálny prvok na fotografii (napríklad dlhá expozícia a rozmazanie) niečo, čo som chcela dosiahnuť, či to bol úmysel alebo náhoda. A ja neviem, čo mám odpovedať. Pracovala som napríklad v interiéri s tlmeným svetlom, s určitým fotoaparátom a určitým typom filmu a táto dlhá expozícia bola tou jedinou expozíciou, ktorú som mohla v danej situácii zvoliť. Nie je to jednoznačné. Ale kúzlo fotografie je samozrejme v tom, že neviete, ako bude obrázok vyzerať. Predstavujete si obraz. A ten sa nakoniec môže úplne líšiť od toho, čo ste si predstavovali. Alebo môže to byť presne tak, ako ste si to predstavovali. Môže to byť veľmi zlé. Môže to byť aj výborné. Je to ako lotéria či hazard. Takýmto spôsobom je fotograf vlastne hazardným hráčom. Médium, téma a situácia majú vplyv na to, čo robíte. Ak sa však pokúsim odpovedať vážne, možno moje východzie body boli vždy klasické. Pravdepodobne musím ešte rásť a nájdem svoj vlastný prístup.

Máš v Petrohrade komunitu dokumentárnych fotografov, s ktorými môžeš diskutovať o svojej tvorbe?

Áno, mám niekoľko ľudí (a nie nevyhnutne fotografov), ktorým môžem ukázať svoju prácu a požiadať o pomoc počas výberového procesu. A naopak.

Na akom projekte si v poslednej dobe pracovala alebo v súčasnosti pracuješ? Môžeš ho priblížiť?

Je to veľmi jednoduchý, no napriek tomu krásny a dramatický príbeh staršej ženy, ktorá žije sama v takmer opustenej dedine (v blízkosti miesta, odkiaľ pochádza jeden z mojich starých otcov).

Na tvojom webe máš uvedené, že v rokoch 2013-2014 si učila. Stále učíš?

Momentálne už neučím. Prestala som vyučovať na fakulte fotožurnalistiky po jednom roku. Od tej doby som viedla iba niekoľko krátkodobých tvorivých dielní. Mám rada lektorovanie a nevadí mi vyučovať aj v budúcnosti, ale ak by som si mala vybrať medzi vyučovaním a vykonávaním vlastnej práce, asi by som brala to druhé.

Dokážeš vyžiť iba z fotografie alebo máš inú prácu na plný úväzok v inej oblasti, ktorá pokrýva tvoje náklady?

Nemám plný úväzok. Ale z času na čas mám čiastočné zákazky. Niekedy pracujem v Petrohrade ako tlmočníčka alebo prekladateľka. V Izraeli som krátko pracovala ako opatrovateľka a asistentka zdravotne postihnutej osoby. Bola to dobrá vec, spriatelili sme sa a rada by som ju raz fotografovala. Je to krásna žena a charakter. Myslím, že by bola na fotografiách nádherná.

Dokument pomáha ľuďom vidieť iné komunity a často je veľmi emotívny. Ako ťa fotografia ovplyvnila po osobnej stránke?

Musela ma ovplyvniť až tak veľmi, že to ani nedokážem zhodnotiť. Môžem len dúfať, že som lepším človekom, nie horším. Myslím si, že je zo mňa lepší pozorovateľ. Viac si všímam detaily a som schopná vidieť, cítiť a neignorovať to, čo sa deje okolo mňa a v mojom vnútri.

Alexandra Demenkova (*1980) je rusko-izraelská fotografka žijúca v Petrohrade. Zameriava sa na sociálny dokument a dlhodobé projekty z dedinského prostredia a izolovaných komunít. Získala mnohé ocenenia a pravidelne sa zúčastňuje tvorivých fotografických dielní. Vlastnými slovami: „Keď fotografujem, cítim sa oveľa lepšie, ako keď nefotografujem. Je to, ako keby som pod nohami cítila pevnú pôdu alebo ako by som zabudla, že tam vôbec je. A niekedy sa cítim ako kúzelník. Verím, že to vysvetľuje všetko.“