Tomasz Lazar je Poľský fotograf a predstaviteľ expresívneho smeru v dokumentárnej a žurnalistickej fotografii. Dosiahol úspechy na renomovaných svetových súťažiach a jeho reportáže sa objavujú v známych časopisoch. The New York Times, Newswek International, či Los Angeles Times. Ľudský život je iba hrou, ktorú píše a režíruje boh. Boha, v prípade eseje Tomasza Lazara, nahrádzajú masové médiá, ktoré nás obklopujú a vo veľkej miere ovplyvňujú naše životy. Masmédiá dnes určujú, čo je pravda a čo lož. Interpretujú naše videnie sveta. Ľudia sa strácajú na rozhraní reálneho sveta a sveta médií. Tento jav je známy najmä vo vyspelých krajinách, kde sú obyvatelia doslova závislí na najmodernejších technológiách a bez nich si svoj život už nevedia predstaviť. Tomasza zaujíma surreálne vnímanie reality. Zachytáva momenty, kedy sme odpojení od reálneho sveta a čelíme stretu s naším osobným bohom – masmédiom. Rozhovor o vnímaní fotografie a reality.
Ako vidíš samého seba? Ako fotožurnalistu alebo ako dokumentaristu?
Vidím sa najmä ako osobu, ktorá používa fotoaparát, čiže fotografa. Ale ak by som si mal vybrať z týchto dvoch možností, tak by som si vybral dokumentaristu.
Čo pre tebe znamená dokumentárna fotografia?
Dokumentárna fotografia pre mňa znamená vyrozprávanie príbehu.
Pracuješ na dlhodobých projektoch?
Zameriavam sa hlavne na ne. Krásne sú v tom, že môžem sledovať, ako sa vyvíjajú a doslova „rastú“. Čím viac času im venujete, tým sú lepšie.
Odfotografoval si portréty a spracoval rozhovory s tzv. „stratenou generáciou“ Poliakov, ktorí boli počas druhej svetovej vojny deportovaní na Sibír. Prečo?
Asi jeden a pol roka pracujem na projekte o mojom rodnom meste a mojej ceste v ňom. Počas výskumu som stretol slečnu Janinu, ktorá mi porozprávala svoj príbeh. O tom, ako ju deportovali počas druhej svetovej vojny na Sibír. Až do pádu komunizmu, v roku 1989, sa s ním nemohla nikomu zveriť. To bol jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodol zverejniť ich príbehy a odfotografovať portréty týchto ľudí. Ďalším dôvodom je aj to, že je to súčasťou mojej histórie.
Tvoja reportáž z Kosova bola publikovaná v New York Times. Spolupracuješ s vydavateľstvami a fotografickými agentúrami?
Podpísal som zmluvy s rôznymi časopismi a novinami, ako New York Times, Washington Post alebo Wall Street Journal. Napríklad počas môjho pobytu v Tokiu som spracoval obrazový materiál pre Washington Post, o ľuďoch hrajúcich hru Pokemon Go. Ale pracujem hlavne ako fotograf na voľnej nohe. V komerčných zákazkách v rámci Európy ma zastupuje agentúra Rogue Artist Management.
V roku 2012 si bol ocenený na súťaži novinárskej fotografie World Press Photo za fotografiu v kategórii Ľudia v médiách. O čom je tvoja víťazná fotografia?
Tento projekt som fotografoval v roku 2011 v New Yorku. Hlavnou témou boli pouličné demonštrácie a aktivita hnutia Occupy Wall Street. Samotnú fotografiu som odfotil počas protestov v Harleme. Zopár ľudí vytvorilo blokádu pred vstupom na policajný okrsok a po nereagovaní na výzvu, polícia začala túto skupinu zatýkať.
Sleduješ tohtoročné vyhlásenie výsledkov World Press Photo? Zachytil si kontroverziu ohľadne udelenia ceny pre Fatemi Hosseiniho, ktorá sa objavila na internete?
Áno, sledoval som vyhlásenie tento rok a taktiež som túto tému zaznamenal. Môžem iba povedať, že pred tým, ako si vytvoríme definitívny názor, treba tento prípad dobre preskúmať.
Čo si myslíš o tenkej hranici medzi zaznamenaním surovej reality a manipuláciou obrazu pre lepšiu kompozíciu a šokujúcejší moment?
Surová realita pre mňa neexistuje. Každý z nás vníma realitu iným spôsobom. Podľa toho, kde sme boli narodení, v akej kultúre a s kým sme vyrastali. To definuje, ako vidíme svet. Tieto premenné by sme mali zahrnúť do našej schopnosti vnímania reality. Druhá vec je, aký film použiješ, aký objektív, či fotografuješ s bleskom, alebo ako komponuješ danú situáciu. Každý z týchto aspektov mení scénu, ktorú vidíme.
Akým spôsobom vyberáš fotografie do jednej série?
Proces editácie je veľmi dôležitý. Tu sa ukáže, akým spôsobom fotografie vyberáš, ale aj čo vlastne chceš svojou sériou povedať. Výber závisí od typu príbehu, ktorý chcem prerozprávať. Prístup je odlišný pri skladaní samotnej série fotografií a iný, keď sú fotografie použité k sprievodnému textu.
Máš vzdelanie technického zamerania, fotografiu si neštudoval. Myslíš si, že je dôležité mať vo fotografii určité vzdelanie?
Myslím, že je dôležité poznať svoje nástroje, ako pracujú a ako ich môžeš použiť. Štúdium techniky mi dalo tento základ a ukázalo mi rôzne aspekty. Vzdelanie je treba rozvíjať, ale nielen iba v rámci fotografie. História pozná veľa skvelých fotografov, ktorí fotografiu nikdy neštudovali.
Máš doma učiteľa alebo blízku osobu, s ktorou svoju prácu konzultuješ?
O svojich nápadoch diskutujem so snúbenicou a rozoberám ich so svojimi priateľmi fotografmi. Je vždy dobré mať aj názor z druhej strany. Obyčajne ale sám strávim veľa času premýšľaním nad projektom a jeho realizáciou.
Tvoj projekt Theater of Life je veľmi osobný. Aký je dopad masmédií na teba a tvoju tvorbu?
Masmédiá ovplyvňujú všetkých, nielen mňa. Tento projekt na to reaguje a poukazujem na túto skutočnosť. Chcel by som, aby si ľudia po prezretí série, sami položili tieto otázky.
Kedy si ho začal fotografovať a prečo?
Projekt Theater of Life začal v roku 2008 touto fotografiou. Vždy som sa zaujímal o podvedomie, ľudskú myseľ, o to, ako vnímame okolité veci a zabudnutý jazyk našich snov.
Aké sú tvoje plány a projekty, na ktorých momentálne pracuješ?
Teraz dokončujem projekt nazvaný „Sea of Trees“. Je to séria o japonskom lese Aokigahara, takzvanom „Lese samovrahov“. Je to jedno z najčastejších miest na svete, kde ľudia dobrovoľne ukončujú svoj život. Za pár dní odlietam do Japonska. Idem tam na posledný výlet a chcem tento projekt dokončiť. Potom bude k nahliadnutiu na mojej stránke. Po návrate mám v pláne pokračovať v osobnom projekte o mojom meste.
Tomasz Lazar (*1985) sa narodil v Štetíne, v Poľsku. Je nezávislým fotografom. Vyštudoval fakultu informatiky a informačných technológií na Západopomoranskej Univerzite v Štetíne. Je víťazom mnohých súťaži v Poľsku a zahraničí (World Press Photo, POY, CHIPP, Sony World Photography Award, the International Photography Award, BZWBK Press Photo, Grand Press Photo, Lumix Festival for Young Journalism). Jeho práce boli publikované v novinách a magazínoch ako New York Times, Newsweek International, Sunday Times Magazine, New Yorker a Los Angeles Times. Momentálne je neustále v pohybe.
Všetky fotografie © Tomasz Lazar, autorské práva vyhradené.
Šéfredaktor, administrátor a popularizátor fotografie. Portál dofoto založil pre zviditeľnenie dokumentárnej fotografie a stanovenie úrovne kvality fotografických esejí a priestor pre názory na to, čo by mala dokumentárna fotografia spĺňať. Okrem administrácie dofoto pripravuje eseje, rozhovory so zahraničnými fotografmi a blogy.
