Digitálna technika, ach áno, zlosyn alebo poslušná frajerka? Úplne skazonosná diskutovaná téma. Digitál priniesol rýchle posúvanie sa v čase, priniesol určite veľa poznania pre verejnosť v rôznych úrovniach osobitého chápania. Avšak, možno vysloviť názor, že priniesol aj takmer koniec poctivého obrazového vzdelávania sa a verbálnej komunikácie a započal proces zvyšovania unikátnosti bytosti seba samého v imaginárnej zemeguli. Dnes sa pyšne „fotografom“ nazýva hocikto, hocikto kto digitálny fotoaparát drží v ruke a veľakrát pomerne krátko, a prvé čo ho zaujíma, sú rýchle prachy za svoje služby. V 20. storočí, keď bolo zreteľne zadefinované, kto je umeleckým fotografom, kto komunálnym ateliéristom, kto reportérom a kto amatérom, sa práve amatéri – nadšenci stretávali v rôznych kultúrnych, osvetových strediskách a diskutovali o fotografii, pravidelne navštevovali galérie a knižnice pri príležitostných diskusiách s profesionálmi. Digitál priniesol veľa dobrého, ale priniesol aj spoločenskú hru pod názvom „falošný hráč na fotografiu“.
Pokiaľ si nebudeme ctiť dejiny fotografie, nebudeme ľudia, ale digitálne ohyzdné dobou riadené stroje. Stroj nebude tvoriť sociálnu ani expresívnu dokumentárnu fotografiu, stroj necíti sociálne, fotografický aparát nemá psyché. Tvorivú neschopnosť, ľudskú lenivosť a neochotu vzdelávať sa vo fotografii často nahrádzame priveľmi fádnou výhovorkou: ja fotím po svojom, originálne, mňa nezaujímajú iní. Kto nazýva dokumentárnu fotografiu negativitou a ľudí, ktorí tvoria sociálny a expresívny dokument zaostalými zaujatými nemodernistami, vysoko uráža vývoj, dejiny a zmysel fotografie vôbec.
Najväčšia tragédia v umení 21. storočia je lajkovanie tragédií, ktorých je plný internet. Falošná kvantita uznávania palcom hore spôsobuje nafúkanosť jednotlivcov, ktorí pre svoje virtuálne uznanie urobia všetko. Naučme sa lajkovať z presvedčenia a nie z vypočítavosti, či faloše. V tomto platonickom plávaní na vysokých vlnách svetskej slávy sa nachádza aj dokumentárna fotografia. Práve na vitálnych dokumentaristov sa hrá značné množstvo falošných hráčov. Jednorazové hanblivé pokusy, snímané zadky a boky, páchané na ľuďoch a ich prostredí, často nie s úmyslom fotiť dokument do uceleného premysleného celku myšlienky, nesprávne označujú za skvosty. Aby toho nebolo dosť, softvérovými pluginmi prehnane obohacujú vizuálnu stránku svojho seba váženého cítenia a videnia. Najhorší je však prípad, kedy si divák má domyslieť myšlienku alebo príbeh v obraze, kde je absolútne umelecké prázdno. Ide napr. o fotenie podpásové a tým pádom totálne naslepo; fotenie krajinky, kde si má divák predstaviť migrujúcich ľudí či putovanie dinosaurov; absurdne zosnímané reklamy, bilboardy vedľa ciest ako ukážka dnešnej kultúry, atď… Špeciálnu kategóriu tvoria samoľúbe osoby snímajúce svoje hrdé „ja“ snažiac sa napodobovať čosi zvláštne, tvoria zo seba sťaby mýtické postavy a zväčša tým zhadzujú klasických majstrov maliarskeho či sochárskeho umenia. O zaznamenávaní umenia divadla netreba ani v súvislosti s dokumentom písať, je to iná kategória. Naozaj je potrebné spomenúť, že nie každý môže byť skvelým dokumentárnym fotografom, bohužiaľ. Tak ako v bežnom pracovnom živote sa stretávame s usilovnými géniami iba v menšine a tí iní, čo jest väčšina populácie, sa poslušne vezú, preberajú a kopírujú. Väčšina sa bude navzájom falošne lajkovať, ale zodpovedná menšina, by mala zachovať aj čisté oči, slová a svedomie.
Na dôvažok potrápenie našej mysle, príklad zo série o „jednoduchých“ vtákoch. Príbeh o živote, vtákoch a smrti, ktorú ľudia prinášajú slobodne lietavým zvieratám. Mexická fotografka Graciela Iturbide – Birds.
Mimoriadnou ukážkou, kde sa symboly ako zadky, zátišia, krajinka, zvieratá a nahota objavujú v jedinečnej autorskej prezentácii, je tvrdá expresívna predstava Chrisa Raina.
Ďalší dušou výrazný expresionista Michael Ackerman prezentuje depresiu ľudskej tváre, ponuré krajinky, a ak nájdeme aj prvok chrbát, tak s výrazným zakolísaním našej mysle pri pohľade na túto fotografiu.
Za zamyslenie sa stojí aj fenomén fotografovania s istotou, v ktorej sa môže ukrývať vypočítavosť, hra za účelom získať pri čo najmenšej námahe čo najväčší zisk. Skrývanie sa fotiaceho za pomocné úmysly humanitárnych organizácií môže byť pre dokumentaristu iba turistický výlet s nadiktovaným dobrodružstvom od animátorov. Pochopiteľne, sú ľudia, ktorí z obavy o svoj život podnikajú dokumentárne cesty za pomoci sprievodcov. Je len na jednotlivcovi, ako s touto pomocou naloží a využije svoj potenciál vo výsledku, ale oveľa váženejšie diela vznikajú u tvorcov pracujúcich na vlastnú päsť. Ich sloboda rozhodovania sa, dopriaty čas na pochopenie témy, splynutie s danými miestom, risk a umná fotografická realizácia, sú vzácne neokopírovateľné duchovné hodnoty bez faloše.
Ponechajte si svoju tvorbu ohodnotiť dôveryhodným fotografom dokumentárnej fotografie, pretože dobrý učiteľ je nad zlato. Nájdite si svoj smer, priestorový rozmer, otvorte pocity, neváhajte vykročiť, sústredenie na ceste udržiavajte v pohotovosti v primeranej rýchlosti a milujte fotografovanú tému. Neurážajte sa, neubližujte kriticky uvažujúcim, hnevajte sa len sami na seba.
Dofoto je prezentácia výbornej fotografie, nie ateliérových zabávačov.
Publicista. Vysokoškolský pedagóg, nadšenec kvalitnej dokumentárnej fotografie, svojím kritickým pohľadom na fotografiu sa zamýšľa nad tým, čo by malo byť odkazom dokumentárnej fotografie pre budúce generácie. Hodnotí súčasný stav českej a slovenskej tvorby, pripravuje blogy a rozhovory s fotografmi a ľuďmi, ktorí majú vyhranený názor na dokumentárnu tvorbu.
